Späť na hlavnú stránku Všetko ohľadom Festivalu 2021
Tomica Bajsić je básnik, prozaik, grafik a prekladateľ. Je autorom piatich básnických zbierok a dvoch kníh ilustrovanej cestovateľskej prózy a obrázkovej knihy pre deti. Dvakrát získal prestížnu národnú cenu za poéziu. Jeho básne a prózy boli preložené do mnohých jazykov. Pracuje tiež v oblasti reštaurovania umenia, ilustrácií, grafického dizajnu a fotografie. Jeho fotografie boli vystavené na dvoch výstavách v Záhrebe: The Amazon Breathes /Amazonka dýcha/ v Kultúrnom centre a The Brazilian Rainforest /Brazílsky dažďový prales/ v múzeu Mimara v Záhrebe. Je jedným zo zakladateľov a redaktorov poézie v preklade, ktorá vychádza v chorvátskom časopise Poezija (2004 až 2017) a vydáva ju chorvátska spoločnosť spisovateľov Croatian Writers Society – Hrvatsko Društvo Pisaca, kde Tomica Bajsić ako viceprezident v oblasti medzinárodnej spolupráce organizoval výmeny spisovateľov s mnohými krajinami. Taktiež pôsobí ako chorvátsky koordinátor skupiny Lyrikline so sídlom v Berlíne, najväčšej a najvplyvnejšej svetovej platforme poézie v audio a tlačenej verzii. Od roku 2010 pracuje ako zakladateľ a šéfredaktor vydavateľstva Druga priča i ako prekladateľ a redaktor piatich medzinárodných zborníkov poézie. Od roku 2017 je prezidentom chorvátskeho centra spisovateľov Croatian PEN Centre. Kritici ho vyhlásili za „jedného z najautentickejších súčasných chorvátskych básnikov“, ktorého „prvá kniha bola najautentickejším protivojnovým svedectvom o vojne zažitej na vlastnej koži, so silným básnickým hlasom, pričom jeho knihy sa neriadia generačne dominantnými neorealistickými schémami, ale skôr vo svojich príbehoch využívajú prvky fantastickej lingvistickej kozmogónie“ (Katarina Mažuran); je „jedným z tých spisovateľov, ktorí si skutočne vážia život a ktorí vedia rozlíšiť, že každý ľudský život je neopakovateľne jedinečný. Patrí k takmer vyhynutému druhu ľudí, ktorí nečakajú, kým svet príde na ich televízne obrazovky, ale majú odvahu čeliť všetkým životným výzvam – od najväčšej radosti až po najhlbšie utrpenie“ (Delimir Rešicki); je to „básnik univerzálneho humanizmu, ktorý verí v liečivú silu umelecky orientovaného podniku, aký sme v chorvátskej poézii doposiaľ nevideli“ (Damir Šodan).
Stéphane Bataillon je básnik a novinár, narodený v roku 1975. Je zakladateľom a redaktorom mesačníka digitálnej poézie Gustave (www.gustavemagazine.com). Jeho zbierky, Où nos ombres s'épousent /Kde sa snúbia naše tiene/ (2010, reedícia 2016), Les Terres rares /Vzácne zeminy/ (2013) a Contre la nuit /Proti noci/ (2019) vydalo vydavateľstvo Éditions Bruno Doucey, ktorého je partnerom. Ako reportér a kritik poézie vedie pre La Croix L'Hebdo stĺpček a blog Un poème pour la route (Báseň na cestu), a taktiež v denných novinách každý mesiac venuje jednu stranu poézii v rubrike o knihách. Každý týždeň v rádiu RCF v programe Au pied de la lettre /Doslovne/ prináša svoje obľúbené básne. Zúčastňuje sa podujatí a besied na školách, v knižniciach, v podnikoch, rovnako aj na rôznych stretnutiach či workshopoch písania, aby sa mohol s druhými podeliť o svoje skúsenosti a o silu slova.
Sergey Biryukov (Rusko / Nemecko) (* 1950, región Tambov. Rusko) - básnik, zvukový básnik, performér, dramatik, prekladateľ, kritik, literárny kritik, kulturológ (Dr. Habil.), vedecký pracovník a teoretik avantgardy, zakladateľ a prezident Medzinárodnej akadémie Zaumi. Autor 20 básnických kníh, niekoľkých monografií a zborníkov predstavujúcich ruskú avantgardu, vrátane diel o V. Chlebnikovovi, V. Majakovskom, K. Malevičovi. Nahrávky v rozhlase, televízii, na internete. Účasť na festivaloch poézie v Rusku, Nemecku, Kanade, Severnom Macedónsku, Belgicku, Maďarsku, Írsku, Rakúsku, Holandsku, Francúzsku, Estónsku, Ukrajine, Bielorusku, Rumunsku, na vystúpeniach vo Fínsku, Poľsku, Srbsku, Izraeli, Taliansku, Chorvátsku, Českej Republike, Japonsku, Číne, Turecku. Jeho básne boli preložené do 25 jazykov. Literárne ceny v Rusku, Nemecku. Ambasador al Poeziei (Rumunsko, 2016). Spoluzakladateľ medzinárodnej výkonnostnej skupiny „DAstrugistenDA“ (2005). Vyučuje ruskú literatúru na univerzite v Halle (Nemecko), ako hosťujúci profesor prednáša na univerzitách v rôznych krajinách.
Ana Brnardić sa narodila v roku 1980 v Záhrebe. Ukončila štúdium komparatívnej literatúry a chorvátskeho jazyka na Filozofickej fakulte v Záhrebe a štúdium huslí na Hudobnej akadémii. Jej básne boli preložené do viac než tucta jazykov a uverejnené v domácich i zahraničných antológiách, časopisoch či na internetových stránkach. Je laureátkou Ceny Gorana, Ceny Slavić a Kvirinovej ceny pre mladých básnikov. Je participantkou európskej básnickej platformy Versopolis (www.versopolis.com), v rámci ktorej jej, vďaka účasti na medzinárodných básnických festivaloch, boli uverejnené výbery poézie vo Švédsku, Slovinsku, Francúzsku a Macedónsku. Jej básne boli vybraté aj do antológie Grand Tour: Reisen durch die junge Lyrik Europas (ed. J. Wagner a F. Italiano, Carl Hanser Verlag GmbH & Co, 2019). Prekladá z rumunčiny (v spolupráci s Adrianom Oproiu), pričom doteraz preložila niekoľko románov a výbery zo súčasnej rumunskej poézie. Vydala niekoľko zbierok poézie: Pisaljka nekog mudraca (Pero istého mudrca, SKUD IGK, Zagreb, 1998), Valcer zmija (Hadí valčík, Matica hrvatska, Sisak, 2005; elektronické vydanie Besplatna elektronička knjiga, 2018), Postanak ptica (Vznik vtákov, HDP, Zagreb, 2009; elektronické vydanie Besplatna elektronička knjiga, 2014), Uzbrdo (Hore kopcom, VBZ, Zagreb, 2015) a Vuk i breza (Vlk a breza, Hena com, Zagreb, 2019). Výber z prvých troch kníh bol preložený do rumunčiny a vydaný pod názvom Hotel cu muzicieni (prel. Dumitru M. Ion, Bukurešť, 2009). Zbierka Vznik vtákov bola preložená do švédčiny pod názvom Fåglarnas tillblivelse (prel. Đorđe Žarković, Rámus förlag, Malmö, 2016).
Je konateľom a majiteľom vydavateľstva Biuro Literackie Publishing House (Poľsko). Vydavateľom takmer 750 kníh vrátane diel súčasných poľských autorov a tiež prekladov. Je vyštudovaným kultúrnym manažérom. Aktivistom v miestnej samospráve v rokoch 1990–1998. Od roku 1996 je riaditeľom literárneho festivalu Stacja Literatura /Staničná literatúra/, predtým známeho ako Fort Legnica /Pevnosť Lehnica/ a Port Literacki /Literárny prístav/. Je tiež autorom dvoch televíznych programov o literatúre pre poľskú televíziu: „Poezjem“ a „Poeci“ a dokumentárneho filmu o vplyve Tadeusza Różewicza na súčasných básnikov „Dorzecze Różewicza“ („Różewicz – tichá voda brehy myje“). Získal mnoho cien, vrátane ceny Nagroda Sezonu Wydawniczo-Księgarskiego IKAR (Cena redakčnej sezóny „IKAR“) za „odvahu vydať najnovšiu poéziu a vedieť sa s ňou dostať k čitateľovi“ a tiež ceny Nagroda Biblioteki Raczyńskich (Cena Raczyńského knižnice) za „publikačnú činnosť a vrúcnu propagáciu poézie“.
Carmen Camacho sa narodila v meste Alcaudete, Jaén, v Španielsku v roku 1976). Okrem poetky je aj aforistkou, literárnou kritičkou a učiteľkou kreatívneho písania. Do dnešného dňa vydala tieto tituly: Arrojada /Navzdory vpred/ (2007), 777 (2007), Minimás /O trošku viac/ (2008, 2009 - 2. vydanie -), La mujer del tiempo /Žena týchto čias/ (2011), Campo de fuerza /Pôsobenie síl/ (2008, dotlač 2018). Letra pequeña /Malá zmienka/ (2014), Vuelo doméstico /Vzlet podomácky/ (2014), Zona franca /Čas na úprimnosť/ (2016) a Deslengua /Bezjazyčnosť/ (2020). Las versiones de Eva /Podoby Evy/ (2014) je osobným zborníkom jej vlastnej básnickej tvorby. V španielčine tiež publikovala Fuegos de palabras /Plamene slov/ (Fundación José Manuel Lara, 2018) - ide o antológiu poetických aforizmov 20. a 21. storočia. Ako antologička tiež redigovala diela Seré bre/Aforismos poéticos y otras breverías /Seré bre/Básnické aforizmy a iné noticky (Universidad de Sevilla, 2015) a 10 poetas jóvenes desde Andalucía /10 mladých básnikov z Andalúzie/, ktoré vydala mexická univerzita UNAM (Universidad Autónoma de México) v rámci medzinárodného knižného veľtrhu v Guadalájare v roku 2006. V roku 2011 získala cenu Premio Iberoamericano Fernando Quiñones. Jej diela sa preložili do niekoľkých jazykov (nemčina, angličtina, francúzština, taliančina, portugalčina, gréčtina, arabčina, macedónčina, albánčina a arménčina) a jej tvorbu zaradili do zbierok básnikov súčasnej španielskej poézie a aforizmov. Je členkou redakčnej rady v rámci literárneho časopisu Nayagua (Fundación Centro de Poesía José Hierro). Získala diplom zo žurnalistiky na Universidad Complutense de Madrid ako Odborníčka na medzinárodné dianie a informácie. Jej tvorba vychádza v týždenných periodikách ako eldiario.es, Diario de Sevilla, zvyšok publikovaných diel vychádza v Grupo Joly alebo sa vysiela vo verejnom rozhlase Canal Sur v Andalúzii. Píše tiež pre mnohé ďalšie periodiká a časopisy, ktoré sa venujú poézii, umeniu a filozofii. Vďaka svojmu veľkému záujmu nadviazať dialóg medzi poéziou a umením sa jej podarilo navrhnúť rôzne scénické predstavenia poézie, napísala tiež dramatizácie a zrealizovala projekty, na ktorých spolupracovala s fotografmi, maliarmi, hudobníkmi a inými umelcami. Toma de tierra /Dobytie zeme/, jej najnovšia tvorba, ktorú vytvorila špeciálne pre scénu v spolupráci s tanečnicou Raquel López Lobato a spevákom Juanom Murube, je spojením písaného slova - textov, ktoré si sama napísala a ktoré aj sama prezentuje - a žánrov ako súčasný tanec, spevu v štýle cante jondo a ďalších foriem štylizovaného plačlivého pokrikovania. V roku 2015 spolupracovala s rockovou kapelou Pony Bravo a zdramatizovala Hómerovu Iliádu pre film Omero, Iliade, od Alessandra Baricca, ktorý mal premiéru v talianskom rímskom divadle v Seville, kde si aj zahrala rolu Heleny trójskej. Usporiadala tiež mnohé prednesy poézie, prednášky a workshopy na festivaloch a v inštitúciách po celom Španielsku a v ďalších európskych krajinách, ako sú Portugalsko, Grécko, Taliansko, Francúzsko, Írsko, Macedónsko, Nemecko alebo v Latinskej Amerike napríklad štáty ako Mexiko, Kolumbia, Ekvádor, Bolívia a Portoriko, taktiež nesmieme zabudnúť na arabský svet, ako sú Tunisko, Maroko a Alžírsko, a aj Rusko. Bola koordinátorkou, kurátorkou a konzultantkou vo viacerých kultúrnych centrách, na stretnutiach a výstavách týkajúcich sa poézie a súčasného umenia. Predsedala v porotách na viacerých národných i medzinárodných súťažiach. V súčasnosti vedie niekoľko skupín rozvíjajúcich básnickú tvorbu. Žije v Seville a naplno sa venuje svojim činnostiam. www.carmencamacho.net
Yannick Dangre (Belgicko), narodený v roku 1987, je belgický básnik a spisovateľ. Narodil sa v Bruseli a žije v Antverpách, kde študoval francúzsku a holandskú literatúru. Ako dvadsaťdvaročný debutoval románom Vulkaanvrucht /Dcéra sopky/ s príbehom, ktorý skúma detstvo a rodinné vzťahy. Ako vôbec najmladší laureát získal flámsku cenu za najlepší prvý román. V roku 2011 vydal svoju prvú knihu poézie Meisje dat ik nog moet /Dievča, ktoré sa mi stále páči/, ktorá mu priniesla cenu Hermana De Conincka. Neskôr nasledovali toľko chválené Maartse kamers /Marcové izby/, nežný portrét o staršom homosexuálnom páre. Jeho najnovšou prácou je zbierka Nacht en navel /Hľadiac do noci a na pupok (sveta)/, zbierka kombinujúca jednotlivé milostné básne s poéziou o súčasnom globálnom terorizme. Jeho tvorba je známa svojou muzikálnosťou, prepracovaným štýlom a psychologickými vhľadmi do problematiky. Vystupoval na pódiu na mnohých verejných podujatiach naprieč Belgickom a Holandskom.
„Panebože, tento človek vie písať!“ – VOGUE
Lotte Dodion (1987) je belgická poetka a performerka. Jej básne sú také pútavé, že od nich neviete odtrhnúť pohľad. Jej vystúpenia by sme mohli charakterizovať ako nežné kázne plné ohňa a síry. Dodion získala hneď niekoľko národných a medzinárodných literárnych cien. Dostala sa do finále belgického i holandského národného šampionátu v básňach (Belgian and the Dutch National Poetry Slam Championships) a niekoľko rokov cestovala po podobných podujatiach. Dodion je známa svojou očarujúcou prezentáciou a u mnohých si vybudovala reputáciu.
Jej debutovú básnickú zbierku Canon Fodder /Potrava pre kánony/ vydalo v roku 2016 renomované vydavateľstvo Atlas Contact Amsterdam a vyšla dokonca päťkrát. Vybrané básne z jej tvorby sa preložili do francúzštiny, turečtiny a arabčiny. Básnické projekty Lotte Dodion sú umeleckými pokusmi o prepojenie svetov. Jej najnovším projektom je štúdio STUDIO HAIKU: Dodion na olympijske hry Tokio 2020 pripravila 962 básní v štýle haikus (krátke japonské básne); jedna báseň na každú medailu, ktorá rozdávala v Tokiu.
Bruno Doucey (Francúzsko) spisovateľ a publicista, sa narodil vo francúzskej Jure. Istý čas riadil vydavateľstvo Editions Seghers a neskôr si založil vlastné vydavateľstvo s cieľom hájiť svetovú poéziu i hodnoty, ktoré za ňou stoja. Je autorom mnohých básnických antológií, napríklad La Neuvaine d'amour (2010), S'il existe un pays (2013) či Ceux qui se taisent (2016), ako aj piatich románov, ktoré sa venujú zavraždeným básnikom, pričom najnovší nesie názov Lounès Matoub, non aux fous de Dieu (2018). Prednedávnom vydal svoju zatiaľ poslednú zbierku poézie s názvom L'Emporte-voix (edícia La Passe du vent, 2018).
Diana Ferrus je spisovateľka, poetka, performerka a poetka zároveň a poviedkárka. Jej tvorba bola publikovaná v rôznych zbierkach a niektoré slúžia ako predpísané texty pre študentov stredných škôl. Diana v roku 2012 získala inauguračnú cenu Mbokodo Award za poéziu. Tretia Dianina kniha Die vrede kom later /Mier príde neskôr/ bola uvedená na trh 27. júla 2019. Diana je medzinárodne známa a uznávaná za báseň, ktorú napísala pre domorodú Juhoafričanku Sarah Baartman, ktorú pod falošnými zámienkami odviedli zo svojej krajiny a predvádzali ako sexuálnu exotku v Európe. Táto báseň tak srdcervúco zapôsobila na francúzsky senát, že po jej vypočutí jednomyseľne odhlasovali, aby sa jej telesné pozostatky vrátili domov. Táto báseň sa dokonca uverejnila vo francúzskom práve, a tým si vyslúžila prvenstvo vo francúzskych dejinách. Dianina tvorba mala a stále má vplyv na otázky rasy, pohlavia a zmierenia a bola s touto tematikou neustále spätá.
Mila Haugová (Slovensko), je slovenská poetka a prekladateľka. Žije striedavo v Bratislave a na vidieku v Zajačej Doline s dcérou Elvírou, prekladateľkou a vnučkami Aimée a Sandrou. Vo svojej poézii odkrýva hlboké väzby medzi mužom a ženou, transformácie od vášnivých vzťahov po ochladnutie a zároveň potrebu napriek tomu vchádzať do nových citových priestorov. Zaujíma ju vzťah medzi matkou a dcérou, dynamika rodinných vzťahov a takisto aj potreba mať korene. To všetko prepletené s kontinuálnym záujmom a život rastlín a zvierat, ktorý spája so svojim vlastným: „... Rastliny sú pomalé zvieratá… som pomalé zviera”. Vydala množstvo básnických zbierok a tiež knihy autobiografických próz. Z ostatných rokov sú to Biele rukopisy, Miznutie Anjelov (Prémia Literárneho fondu a cena KNS AOSS), Pomalá Lukostrelkyňa, za zbierku poézie Cetonia Aurata a autobiografickú prózu Tvrdé drevo detstva jej bola udelená prestížna Cena Dominika Tatarku. Nasledovali zbierky Canti amore, Rastlina za ohradou sna (výber z poézie), Srna pozerajúca na Polárku (vydavateľstvo Arspoetica, zbierka poézie), Archívy priestorov (autobiografická próza). V roku 2020 ziskala stredoeurópsku Literárnu cenu VILENICA 2020, Slovinsko, za humanistický a jedinečný pohľad a reflexiu nášho zložitého sveta, za schopnosť vidieť nevidené a priblížiť to čitateľom jej svojským literárnym jazykom. Básne medzi snom a skutočnosťou, ktoré nás vedú krajinou srdca, v ušľachtilej tradícii Európskej lyriky. Jej diela vychádzajú v mnohých prekladoch: v angličtine (Scent of the Unseen, ETERNAL TRAFFIC – Arc Publication, UK), ďalej sú to preklady do francúzštiny, španielčiny a hlavne nemčiny, na jeseň 2020 vychádza výber z básní Zwischen zwei Leeren v Edition Korrespondenzen, Viedeň. Zúčastnila sa literárnych rezidencií v Iowe v USA, v Berlíne, Edenkobene, Budapešti, v súčastnosti je rezidentkou Vyšehradského štipendia doma v Bratislave.
Asha Karami píše poéziu a divadelné hry. Žije v Amsterdame a pracuje ako lekárka v oblasti zdravotnej starostlivosti o mládež. V roku 2018 sa umiestnila na druhom mieste v Národnom šampionáte poézie National Championship Poetry Slam ako performerka s antipredstavením. Jej veľmi oceňovaný debut Godface /Božia tvár/ (2019) bol nominovaný na cenu Herman de Coninckprijs, De Grote Poëzieprijs a E. du Perronprijs. Spolu s Johanom van Dijkeom tvorí básnické filmy, z ktorých God is not a sexist /Boh nie je sexista/ postúpil na festival Zebra Poetry Film Festival. Kontúry básní Ashi Karami sú porézne; hlasy, nálady, lokácie a čas sa v texte stretnú v jednom okamihu, avšak nenadobudnú žiadnu tradičnú formu. Ich neľútostný rytmus ustupuje priestoru a tichu. Naratívne prvky stavia jeden vedľa druhého, čím paradoxne umožňuje čitateľom porozumieť básňam bez toho, aby bolo treba jednotlivé prvky vnímať ako niečo logické alebo jasné. Vďaka tomuto paradoxu je tvorba Ashi Karami vzrušujúca a neuchopiteľná. Jej bystré oko, výsmech a humor robia z diela Godface jedinečný a fascinujúci debut.
Valerij Kupka (1962) je básnik, prekladateľ a pedagóg. Prednáša dejiny ruskej literatúry a kultúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Je autorom šiestich kníh poézie: Nestálosť (1994), Skomorošina (1996), Mucha v uchu (1997), Líza tichšia ako kláštor (2000), Dom bez svetla (2004) a Zabudnutá štvrtá strana (2014). Prekladá z ruštiny (G. Ajgi, A. Goľdštejn, S. Dovlatov, I. Iľf – J. Petrov, F. M. Dostojevskij, Ľ. Petruševská, J. Vodolazkin), z ukrajinčiny (J. Andruchovyč) a do rusínčiny, zostavil antológie poézie Ruská moderna (2011) a Ruská avantgarda (2013) a čísla Revue svetovej literatúry venované ruskej (3/1994, 3/2000, 1/2011), gruzínskej (1/2013) a arménskej literatúre (1/2014). Ako prekladateľ a dramaturg spolupracoval s rusínskym Divadlom Alexandra Duchnoviča v Prešove. Je držiteľom prémie Literárneho fondu za preklad románu J. Andruchovyča Moskoviáda (2013) a románu J. Vodolazkina Laurus (2019). Zúčastnil sa na básnických festivaloch v Česku, Poľsku, Slovinsku, Gruzínsku, Arménsku, Rusku, Azerbajdžane a na Ukrajine.
Pri tvorbe albumu Hiawatha sa hudobníci inšpirovali indiánskou mytológiou, pričom vytvárali svoj vlastný svet, ktorý spája hudbu so slovami. Debut s ôsmimi pôvodnými skladbami napĺňajú fascinácia prírodou, nadprirodzené sily a fenomén snívania. Špičkoví hudobníci z regiónu V4, ktorí sa v tomto zložení stretli po prvý raz, vytvorili skladby na hranici jazzu, ambientu, pesničkárstva a vážnej hudby. Album vyšiel tento rok vo vydavateľstve Real Music House.
Zoskupenie Libertatem Ensemble tvoria: spevák Robert Pospiš, gitarista Martin Sillay, trubkár Kornél Fekete-Kovács, saxofonista Nikolaj Nikitin, basgitarista Nenad Vasilić, klavirista Jancsi Rigó Jr. a bubeník Marián Ševčík. Presne v takejto zostave sa na konci mesiaca vydávajú na svoje turné.
„Považujeme za veľké šťastie, že sa na pódiách stretneme v kompletnej zostave. Libertatem Ensemble tvoria hudobníci z rôznych žánrov a krajín, ktorí sú aj napriek pandémie pracovne mimoriadne vyťažení. Album sme však chceli odohrať v “originálnom“ zvuku. Preto sme trvali na autentickej zostave. Mimoriadne sa na to tešíme. Veríme, že to bude rovnaký zážitok aj pre divákov. Odohráme všetky skladby z albumu Hiawatha,” povedal Martin Sillay.
Album Libertatem Ensemble - Hiawatha si môžete vypočuť prostredníctvom nasledujúcich streamingových služieb:
Spotify:
http://open.spotify.com/album/3KXNcS3nwynPAzXq90RSGH
Bandcamp:
https://libertatemensemble.bandcamp.com/album/hiawatha
Videoklip ku skladbe Jeruzalem:
https://youtu.be/Nc8dWK4SVus
Violaine Lochu (Francúzsko) sa narodila v roku 1987, žije a pracuje v Paríži. Ako laureátka ceny Aware Price (Archive Women Archives of Women Artits Researsh and Exhibitions – AWARE) účinkovala v Centre Pompidou (festival Extra 2018), Palais de Tokyo (Liberated Voice, zvuková poézia, 2019), počas prehliadky FIAC 2017, v Jeu de Paume v Paríži, taktiež účinkovala v Centre súčasného umenia v Ženeve (Švajčiarsko), v galérii umenia Kunstverein München v Mníchove (Nemecko) a v GAMU v Prahe (Česko), v Lettrétage v Berlíne (Nemecko), v múzeu Riclundgarden Museum (Švédsko) či v divadle Theater le 4e art of Tunis (Tunisku). Zúčastnila sa kolektívnych výstav v MAC Lyon, MAC VAL, La Villa Arson, Ferenczi museumi centrum (Maďarsko), v centre umenia a múzeu histórie Le Center v Cotonou (Benin), v galérii Justina M. Barnicke Gallery v Toronte (Kanada)... Spolupracovala s mnohými hudobníkmi, básnikmi a tanečníkmi (Joëlle Léandre, Tomomi Adachi, Serge Teyssot-Gay, Maki Watanabe, Julien Desprez, Lotus Edde Khouri…).
Ondřej Macl, narodený v roku 1989, je český spisovateľ a performér pôsobiaci v Prahe. Jeho experimentálna kniha Miluji svou babičku víc než mladé dívky (2017) získala Cenu Jiřího Ortena za rok 2018. Kniha rozvíja jeho diplomovú prácu o rozporuplných podobách Erosa v dejinách európskej literatúry. Druhá kniha K čemu jste na světě (2018) obsahuje feministickú konceptuálnu poéziu. Nasledujúci román Výprava na ohňostroj (2019) je venovaný Európskej únii a mladým ľuďom. Medzi skúsenosti Macla patrí aj umelecká kritika, autorské herectvo alebo sociálna práca s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Viac sa o ňom dozviete na: www.ondrejmacl.cz
Chris McCabe vo svojej tvorbe prepája rôzne umelecké formy a žánre vrátane poézie, beletrie, literatúry faktu, drámy a výtvarného umenia. Jeho práca postúpila do užšieho výberu v rámci ceny Teda Hughesa /Ted Hughes Award/ a ceny Republika vedomia /Republic of Consciousness Prize/. Jeho najnovšou zbierkou je The Triumph of Cancer /Triumf rakoviny/ (2018), ktorú odporúča spoločnosť básnikov Poetry Book Society, a jeho najnovším románom je Mud /Bahno/ (2019), verzia mýtu o Orfeovi a Eurydike zasadenom do prostredia parku Hampstead Heath. Buried Garden /Pochovaná záhrada/ je najnovšou zo série jeho psychogeografických kníh o stratených básnikoch pochovaných na londýnskych cintorínoch. Je spoluautorom knihy The New Concrete: Visual Poetry for the 21st Century /Konkrétnosť po novom: Vizuálna poézia pre 21. storočie/ (2015) a editor antológie Poems from the Edge of Extinction: An Anthology of Poetry in Endangered Languages /Básne na pokraji zániku: Antológia poézie v ohrozených jazykoch/ (2019). Pracuje ako knihovník v britskej národnej knižnici poézie National Poetry Library.
Campbell McGrath sa narodil v Chicagu írsko-katolíckym rodičom. Počas štúdia získal bakalársky titul na Chicagskej univerzite a magisterský titul na Kolumbijskej univerzite. Vo svojej tvorbe mu boli vzorom Walt Whitman, James Wright, Sylvia Plath, a Rainer Maria Rilke, a preto McGrath píše prevažne voľné verše, dokumentárne básne vyznačujúce sa dlhými riadkami, ktoré dýchajú americkou populárnou kultúrou a obchodom. Je majstrom dlhej básne, napísal aj mnoho prozaických básní, ako aj kratších básnických textov pre piesne. McGrath vydal množstvo básnických zbierok vrátane Nouns & Verbs: New and Selected Poems /Podstatné mená a slovesá: Nové a vybrané básne/ (2019) a Spring Comes to Chicago /Do Chicaga prichádza jar/ (1996), ktoré získali cenu Kingsley Tufts Poetry Award. Básnik Garrett Hongo pri udeľovaní ceny označil McGrathov jedinečný básnický tón za „ironický romantizmus“. Ústredným prvkom zbierky a jednou z najznámejších básní McGratha je The Bob Hope Poem /Báseň Boba Hopea/. Ide o 70-stranový opus napísaný podľa vzoru An Explanation of America /Objasnenie Ameriky/ (Robert Pinsky) a Four Good Things /Štyri dobré veci/ (James McMichael). McGrath v rozhovore z roku 2005 vysvetlil, že forma básne „nie je príbehom, ale symfonickou štruktúrou“. Spomedzi mnohých McGrathových zbierok poézie môžeme spomenúť In the Kingdom of the Sea Monkeys /V kráľovstve morských opíc/ (2012), Seven Notebooks /Sedem zápisníkov/ (2007), Pax Atomica (2005), Florida Poems /Floridské básne/ (2002), American Noise /Americký ruch/ (1994), and Capitalism /Kapitalizmus/ (1990). McGrathova poézia zvyčajne funguje vo forme katalógu; jeho dlhé riadky sa pokúšajú nahliadnuť do obrovskej zložitosti Ameriky a preskúmať tak jej paradoxy a pôvaby. Spisovateľ Justin Taylor v recenzii McGrathovej knihy Seven Notebooks /Sedem zápisníkov/ poznamenal, že „McGrathova poézia prekvitá vďaka jeho nespokojnosti so svetom... Lomcuje ním rovnaká neutíchajúca vášeň a hlad po dobrodružstve, ktoré rovnako tak poslali mladého Williama Vollmanna do vojnových zón ako prostitútky piatich kontinentov zase poslali mladého McGratha naprieč celou krajinou, hľadajúc Ameriku na každom rohu a – vo významnom protiklade ponímania Ameriky, ktorý nastolil kultový film Easy Rider /Bestarostná jazda/ — nachádzajúc ju úplne všade.” McGrath je tiež spoluprekladateľom Aristofanovej komediálnej hry The Wasps /Osy/ (1999). Získal rôzne granty a štipendiá, napríklad, grant „Genius Grant“ od nadácie MacArthur Foundation; štipendium Guggenheim Fellowship; štipendium Witter Bynner Fellowship, ktorú udeľuje Kongresová knižnica /Library of Congress/; cenu Akadémie amerických básnikov /Academy of American Poets/; cenu Cohen Prize od literárneho časopisu Ploughshares a cenu Pushcart Prize. Jeho poézia bola do veľkej miery publikovaná prostredníctvom antológií, vrátane básní uverejnených v Great American Prose Poems /Prozaické básne veľkých amerických básnikov/ (2003), The New American Poets /Americkí básnici novej generácie/ (2000) a The New Bread Loaf Anthology of Contemporary American Poetry /Nová antológia súčasnej americkej poézie vydanej spoločenstvom spisovateľov Bread Loaf Writers/ (1999). McGrath tiež vyučoval na Chicagskej a Severozápadnej univerzite. V súčastnosti žije na Miami a je uznávaným profesorom na Floridskej medzinárodnej univerzite.
Eiríkur Örn Norðdahl narodený v roku 1978, je islandský básnik a prozaik. Za román Illska (Zlo, 2012) získal islandskú literárnu cenu a cenu knihkupectva The Book Merchant Prize, taktiež bol nominovaný na Literárnu cenu Severskej rady /Nordic Council’s Literary Award/. Keď tento titul v roku 2015 vyšiel vo Francúzsku, dostal sa do užšieho výberu cien Prix Médicis Étranger, Prix Meilleur Livre Étranger a získal cenu Transfuge za najlepšiu severskú beletriu roku 2015. V roku 2012 bol rezidentom vo Vodnej knižnici v meste Stykkishólmur. V roku 2013 v meste Ísafjörður ho vyhlásili za umelca roka. V roku 2014 sa stal literárnym rezidentom vo Villa Martinson vo Švédsku a v roku 2018 v AIR Krems v Rakúsku. Za jeho recitovanú báseň vo filme Höpöhöpö Böks v roku 2011 získal mimoriadnu cenu na festivale filmovej poézie Zebra v Berlíne. Na Islande v roku 2017 za svoju knihu poézie Óratorrek získal kultúrnu cenu denníka DV. Od svojho debutu v roku 2002 vydal celkom sedem kníh básní, naposledy mu vyšlo dielo Óratorrek (2017), sedem románov, dve zbierky esejí a kuchárska kniha. Je aktívny aj v oblasti zvukovej, performatívnej či vizuálnej poézie, taktiež sa venuje recitovaným básňam vo filme a rôznym koncepčným básnickým projektom. Stihol tiež preložiť viac ako tucet kníh do islandčiny, vrátane výberu poézie od Allena Ginsberga a Siroty z Brooklynu /Motherless Brooklyn/ od Jonathana Lethema (získal za ňu Islandskú cenu za preklad), naposledy preložil knihu Maskinflickans Testamente od Idy Lindeovej. Žije na Islande v meste Ísafjörður, na skale uprostred oceánu, a väčšinu času trávi vo švédskom Västeråse, meste pri jazere.
Maďarský básnik, prozaik, prekladateľ, literárny vedec a hudobník Roland Orcsik sa narodil 28. novembra v roku 1975 v srbskom Bečeji. Od roku 1992 žije v maďarskom Segedíne. Pracuje tam na inštitúte slovanských štúdií. Je jedným z editorov mesačníka Tiszatáj. Píše poéziu, literárne kritiky a prekladá do maďarčiny z jazykov krajín bývalej Juhoslávie. Publikoval štyri zbierky poézie a jeho kniha Mahler downloaded bola preložená do srbčiny. Svoj prvý román nazval Phantomcommando. Získal prestížne literárne ceny za svoje diela preložené do češtiny, angličtiny, francúzštiny, chorvátčiny, nemčiny, gréčtiny, rumunčiny, slovinčiny, španielčiny a srbčiny. Hrá na anti-hudobných nástrojochv psychedelickej punkovej skupine Lajka.
Dani Orviz (Astúria, Španielsko, 1976) je básnik, video umelec, performer, herec a komunikátor, ktorý sa v rámci svojej rozsiahlej kariéry zdokonaľoval a posúval predovšetkým smerom k predvádzaniu živej poézie prostredníctvom všetkých druhov formátov. Je víťazom svetového pohára v poézii Poetry Slam World Cup 2020 a majster Európy v poézii European Slampionship 2012. So svojimi prednesmi precestoval najdôležitejšie festivaly sveta, ako sú Poesía en Voz Alta (Mexiko), Voix Vives (Francúzsko), Festival Internazionale de la Poesia de Genova (Taliansko), Felix Poetry (Belgicko), Sziget ( Maďarsko), Runo Viikko (Fínsko), Crazy Tartu (Estónsko) alebo Festival de la Palabra de Puerto Rico (Portoriko) a mnohé ďalšie. Od roku 2020 je hostiteľom televízneho programu „DESLENGUADOS“ /JAZYČNÍCI/ (v španielskej verejnoprávnej televízii) venovanému jazyku a jeho zvláštnostiam a zaujímavostiam. Vydal knihy básní Mecánica Planetaria /Planetárna mechanika/ (2009), Muere sonriendo /Zomiera s úsmevom na tvári/ (2012), La del medio de las Ketchup /Tá prostredná z Las Ketchup/ (2014), Viejo Caos Universal /Starý chaos vesmírny/ (2015) a Massaslam volumen uno /Massaslam vydanie prvé/ (2016).
Tommi Parkko (nar. 8. októbra 1969 Hamina) je fínsky básnik, redaktor, vedie kurzy tvorivého písania, je vydavateľom Nihil Interit. Študoval filozofiu, estetiku a fínsku literatúru na univerzite v Helsinkách a informatiku na univerzite v Tampere. Ako básnik debutoval spoločnou zbierkou s Markusom Jääskeläinenom Vanhat laulut Nimettömät eläimet (Staré piesne, Bezmenné zvieratá), ktorá vyšla roku 1994 v Nihil Internet (platforma poézie a vydavateľstvo), ktoré spolu s Jääskeläinenom roku 1993 založili. Prvá samostatná zbierka básní Lyhyt muisti (Krátka pamäť) mu vydalo vydavateľstvo Tammi roku 1997. Jeho básne vychádzajú okrem zbierok básní a antológií o.i. v časopisoch Tuli & Savu, Nuori Voima a Lumooja a sú preložené do hebrejčiny, lotyštiny, ruštiny, angličtiny, švédčiny a estónčiny. Je zostavovateľom a redaktorom rôznych publikácií. Parkko je predsedom združenia poézie Haminan runoyhdistys . V rokoch 2004 a 2008 kandidoval do mestského zastupiteľstva Turku za Stranu zelených. Jeho doteraz posledná, štvrtá zbierka básní Hamilton manaatin vaikea elämä (Ťažký život lamantína Hamiltona ) vyšla vo vydavateľstve Aviador roku 2019.
Judith Nika Pfeifer (Rakúsko), sa venuje písaniu poézie aj prózy. PhD titul z interdisciplinárnych štúdií obhájila na Viedenskej univerzite. Jej najnovšiu zbierku básní s názvom tucsonics vydalo vydavateľstvo hochroth. Svoje texty publikovala v rozmanitých literárnych a umeleckých časopisoch (napr. nevertheless, kolik, the gap) a antológiách (kookbooks, Schoeffling). Vytvorila množstvo transmediálnych diel a predstavení, podieľala sa aj na tvorbe skupinových výstav pre Wiener Festwochen, Vienna Secession, Sophiensæle Berlin. Naposledy sa zúčastnila projektu HAIKU Alana Nakagawu v Múzeu moderného umenia v Santa Ane, USA. Autorka vyučuje kreatívne písanie vo Viedenskej škole poézie, Arizonskej univerzite a Univerzite v Georgetowne. Žije striedavo vo Viedni a Berlíne. Je držiteľkou ocenenia Reinhard Priessnitz Prize 2012. Bola hosťujúcou umelkyňou (Artist in residence) v Taliansku, Nemecku, Indii, USA, Veľkej Británii, Slovinsku a Číne. V Súčasnosti (2020) je v rezidenčnom programe Max Kade Writer in Residence na Univerzite v Georgetowne.
Nestoras Poulakos je generálnym riaditeľom vydavateľstva Vakxikon Media & Publishing Group (www.vakxikongroup.com); taktiež je osobou, ktorá zodpovedá za európske literárne projekty Youngpoets /Mladí básnici/ (www.youngpoets.eu) a EUPLbooks (www.euplbooks.gr). Pôsobil ako bývalý moderátor televíznej šou The Book /Kniha/ v národnej televízii a tajomník rady združenia gréckych vydavateľov Greek Publishers' Association. Je členom gréckeho klubu spisovateľov PEN Greece. Séria knižných diel od vydavateľstva Vakxikon Publications Poetry from around the world /Poézia z celého sveta/ je v Grécku najobľúbenejšou súčasnou zahraničnou poéziou.
Saul, interpret z kreatívneho zoskupenia WELOVEVERYSIMPLE predstaví jeho debutový album “Niekde V Oblakoch” v netradičnom prevedení s klavírom a gitarou.
Tziona Shamay je riaditeľkou Spoločnosti pre poéziu Helicon a Medzinárodného festival poézie Sha’ar v Tel Avive. V minulosti pracovala ako riaditeľka Asociácie hebrejských spisovateľov a to až do roku 2001 kedy prevzala aktuálne funkcie. Spoločnosť pre poéziu Helicon je nezisková organizácia založená v roku 1990, ktorá promuje pozitívny vzťah k poézii, funguje ako tréningové stredisko pre začínajúcich izraelských básnikov, povzbudzuje komunikáciu a zdieľanie medzi poetmi píšucimi v rôznych izraelských jazykoch, najmä v hebrejčine a arabčine, organizuje workshopy umeleckého prekladu poézie a iniciuje interaktívne vzťahy medzi poéziou a inými formami umenia.
Tom Schulz sa narodil vo Východnom Nemecku v Grossroehrsdorfe v roku 1970. Vyrastal vo Východnom Berlíne. Od roku 2002 je autorom na voľnej nohe, predtým pracoval v rôznych povolaniach v stavebníctve. Od roku 2008 pôsobí ako docent kreatívneho písania a bol vedúcim workshopu poézie Open poems v Literaturwerkstatt Berlin. Svoje texty publikoval vo viacerých časopisoch a antológiách. Prekladá lyriku zo španielčiny, holandčiny a americkej angličtiny. Píše aj literárne reportáže a je literárny kritik.
Krzysztof Siwczyk (Poľsko) sa narodil v roku 1977. Študoval kulturológiu na Sliezskej univerzite v Katoviciach. Je publicistom a recenzentom, vydal dve knihy literárnej kritiky. V roku 1999 hral hlavnú úlohu v celovečernom filme Lecha Majewského o samovražednom básnikovi Rafałovi Wojaczkovi (nominovaný na Európskú filmovú cenu, Paríž 2000). Medzi ďalšie filmy, v ktorých hral, patria Bluesmani /Bluesmeni/, viacgeneračný projekt Czuję głód /Cítim hlad/ alebo Wydalony /Vylúčený/, film na motívy S. Becketta, ktorý Siwczyk produkoval spolu s Adamom Sikorom a v ktorom bol opäť hlavným predstaviteľom. Od roku 2000 je členom Európskej filmovej akadémie, Združenia poľských spisovateľov a Klubu básnikov, esejistov a romanopiscov (Pen Club).
Martina Straková (Slovensko) vyštudovala kulturológiu, neskôr získala štipendiá na popredných nemeckých univerzitách a doktorát v odbore Dejiny filozofie. Debutovala básnickou zbierkou Pohľadnice z neviditeľných miest (Ars Poetica, 2019), za ktorú jej bolo udelené medzinárodné ocenenie The Bridges of Struga Award za najlepší básnický debut v roku 2019, ktoré každoročne udeľuje najstarší festival poézie na svete Struga Poetry Evenings Festival v Macedónsku. Straková sa venuje aj umeleckému prekladu z a do nemčiny a angličtiny. Vo vydavateľstve Ars Poetica boli doposiaľ publikované jej slovenské preklady významných autoriek a autorov z nemecky hovoriacich krajín, akými sú: Sylvia Geist, Manfred Chobot, Nora Gomringer, Tillo Krause, Augusta Laar, Kathrin Schmidt, či Renate Aichinger. Strakovej nemecké preklady básnických diel Planktón gravitácie a iné básne od Martina Solotruka a Tichá ruka. Desať elégií od Ivana Štrpku budú onedlho publikované v berlínskom vydavateľstve Klak Verlag, ktoré rovnako plánuje aj vydanie Strakovej nemeckého prekladu prózy Uršule Kovalyk Žena zo sekáča. Autorka taktiež vedie workshop kreatívneho písania Prines svoju báseň, ktorý ponúka program medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica a pod umeleckým menom Irène Findrych publikuje rozprávky pre deti. Žije a tvorí v Bratislave.
Mite Stefoski (Severomacedónska republika) sa narodil v roku 1975 v Struge. Básnik, autor poviedok, literárny kritik a vydavateľ. Študoval na Filolofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Skopje na katedre komparatívnej literatúry a literárnej teórie. Publikoval eseje o súčasnej poézii a teórii beletrie. Pracuje ako šéfredaktor a riaditeľ v Aleph Publiactions a je tiež riaditeľom medzinárodného festivalu poézie Ex Libris Skopje. V rokoch 2012 až 2018 pracoval ako riaditeľ festivalu Strugské večery poézie.
Taomi, interpret z kreatívneho zoskupenia WELOVEVERYSIMPLE prevedie jeho kompletný album s názvom <3 .
Glorjana Veber (Slovinsko), narodená v roku 1981, vyštudovala politológiu na Fakulte sociálnych vied Univerzity v Ľubľane a získala doktorát z literatúry (na tému Poézia – prvok spoločenskej zmeny) na Filozofickej fakulte Univerzity v Ľubľane. Na magisterskom stupni zložila všetky skúšky zo sociológie, kde štúdium ukončila prácou na tému Vplyv životného štýlu na nákup kníh a taktiež úspešne zložila niektoré skúšky na Ekonomickej fakulte. Jej básne sú preložené do 21 jazykov. Za poéziu získala niekoľko slovinských a medzinárodných ocenení. Bola zakladateľkou a riaditeľkou Inštitútu IRIU, kde sa zaoberala vývojom experimentálnych projektov na poli odbornej literatúry. Jej prvá kniha Prosti pad /Voľný pád/ vyšla v roku 2013, druhá v Taliansku v roku 2015 pod názvom Qualcuno prima /Niekto predo mnou/. Pracovala v súkromných a verejných inštitúciách ako strategická manažérka, riaditeľka, vedúca personálneho oddelenia. Dnes je riaditeľkou spoločnosti pre kreatívne a vedecké riešenia v inštitúte IRIU.
Narodila sa v roku 1976. Poetka, vyštudovaná veterinárna lekárka (DVM), ktorá pracuje väčšinou s veľkými netopiermi nazývanými kalone (megachiroptera). Je vydatá a matka troch dievčat. Píše poéziu a recenzie na poéziu a taktiež ich aj vydáva. Žije v Tel-Avive, Izraeli. Jej prvá kniha - Open Landscape /Rozprestierajúca sa krajina/ - vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Iton 77 Publishers. Väčšina básní v knihe už bola publikovaná na rôznych básnických platformách. Taktiež sa vydalo niekoľko recenzií kníh, pričom prvé vydanie sa úplne vypredalo. Druhá kniha - City and the mountain pose /Mesto a pózujúce hory/ - vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Hakibbutz Hameuchad - Sifriat Poalim. Kniha získala 1. cenu a vyšla ako súčasť súťaže s ekologickou poéziou (Ecopoetics). Je to prvá a zároveň úvodná kniha zo série básnických kníh venovaných tejto téme. Tretia kniha - Light refugees: A Flight after Bats /Svetelní utečenci: Let za netopiermi/ - vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Afik. Táto kniha sleduje tajné životy netopierov z rôznych uhlov pohľadu, akými sú biológia, zoológia, právo, literatúra, judaizmus, moderné umenie, východná kultúra a filozofia. Spoluautorom je Dror Burstein. Štvrtá kniha - Hand to mouth /Z ruky do úst/ - vyšla nedávno (vo februári 2021) vo vydavateľstvách Pardes na pozvanie ako súčasť série básnických kníh s názvom texture /textúra/. Už teraz sa v popredných literárnych časopisoch uverejnili priaznivé recenzie. V posledných desiatich rokoch sa Mayine básne pravidelne uverejňujú na rôznych básnických platformách, či už v tlačenej alebo online podobe, ako aj v denníkoch a zborníkoch.
Dr. Thomas Wohlfahrt (*1956, Nemecko) je riaditeľom domu poézie Haus für Poesie v Berlíne. Vyštudoval nemecký jazyk, literatúru a hudbu na Univerzite Martina Luthera v meste Halle/Wittenburg a v roku 1985 obhájil svoju doktorandskú prácu. Od roku 1991 na poste zakladajúceho riaditeľa Haus für Poesie, predtým známeho ako Literaturwerkstatt Berlin. Každoročne riadi približne 100 podujatí o súčasnej nemeckej a medzinárodnej poézii, ako aj festivaly Poesiefestival berlin, ZEBRA Poetry Film Festival a živé stand-upové podujatie Open Mike /Zapnutý mikrofón/. Okrem toho bol v roku 1999 iniciátorom vzniku webovej stránky venovanej poézií lyrikline.org a prvých berlínskych prednášok poézie Berlin Poetry Lecture 2016. Thomas Wohlfahrt je členom mnohých medzinárodných výborov a poskytuje poradenstvo v oblasti umeleckých a literárnych programov. Je členom nemeckej komisie UNESCO. Rovnako je aj redaktorom rôznych publikácií, napr. série publikácií VERSschmuggel (vydavateľstvo: Das Wunderhorn) a Berliner Rede zur Poesie (Wallstein). Je generálnym riaditeľom združení Literaturbrücke Berlin e.V. od roku 1993 a Eurobylon internationale Großprojekte e.V. od roku 1997. V roku 2005 mu bola udelená cena Grimme Online.
Film a poéziu možno prirovnať k bielym a čiernym pruhom zebry: úžasne do seba zapadajú. Filmový festival poézie ZEBRA (ZEBRA Poetry Film Festival) nám neustále od roku 2002 prináša prehľad súčasného stavu tohto dynamického žánru krátkych filmov, ktorý sa nachádza niekde medzi poéziou, filmom a novými médiami. Ide o prvý festival svojho druhu, je to najväčšia medzinárodná platforma venovaná krátkym filmom, ktoré sa zaoberajú poéziou buď svojim obsahom, estetikou alebo formou. Toto podujatie ponúka básnikom a filmárom, ako aj samotným organizátorom festivalu, veľa priestoru a príležitostí na stretávanie sa so svojim publikom a vymieňanie si nápadov a skúseností. Výstavy o mediálnom umení, čítania básnickej tvorby samotnými autormi či predstavenia sú komunikačnými prostriedkami, ktoré vytvárajú nové impulzy a inšpirácie, pričom o estetických otázkach sa diskutuje v kolokviách. Súčasťou festivalu sú aj retrospektívy, rozhovory, workshopy a ďalšie filmové programy s rôznym tematickým zameraním, ktoré plnohodnotne dopĺňajú hlavný program festivalu, a to súťaž, ktorej sa zúčastňujú tie najlepšie vybrané básnické filmy z celého sveta.
Ars Poetica
Korešpondenčná adresa:
Vlčie hrdlo 5, 82107, Bratislava
Sídlo:
Vlčkova 18, 811 04, Bratislava 1
E-mail:
info@arspoetica.sk
2021 Ars Poetica (Slovensko). Obsah podlieha autorskému právu.