Zápisník, ktorý je aj pozoruhodným čítaním

Kalendáre sa v kultúrnych rubrikách neobjavujú príliš často, Kalendárka 2002 z vydavateľstva a záujmového združenia žien Aspekt však za to určite stojí. Jej autorkou je spisovateľka a jedna z malého počtu feministicky orientovaných autoriek na Slovensku Jana Juráňová. Kalendárka, to je denný záznamník s pozoruhodným obrazovým materiálom. Kalendárka, alebo takmer dvadsať fiktívnych rozhovorov, zaujímavých príbehov o neznámych, ale predsa známych, ba dokonca slávnych ženách. Ich zostavovateľka čitateľovi sprístupňuje osudy žien, o ktorých svet mnoho nerozpráva. Žien, ktorým sa, žiaľ, nedostalo dostatočného ocenenia, i keď by si ho istotne právom zaslúžili. Žien častokrát stojacich v ústraní, "neviditeľných", ale predsa prítomných, reálnych žien.

Hildegarda z Bingenu, Zdroj: Wikipedia

Maliarky, sochárky, spisovateľky, matematičky, skladateľky, architektky... Jednou z nich je aj Augusta Ada Lovelace Byron, dcéra slávneho básnika Byrona, ktorá v devätnástom storočí objavila v matematike spôsob rozmýšľania, ktorý neskôr viedol k objaveniu počítača. "Je paradox, že oblasť, ktorú vytvorili ženy, bola dlho pre ženy uzavretá. Tá oblasť sa totiž stala veľmi lukratívnou, preto boli v nej ženy nie veľmi vítané." Juráňová, čerpajúc aj z hlbšej histórie, vlastných rozhlasových pásiem či pozoruhodnej divadelnej hry, poskytla čitateľom a denným používateľom (a hlavne používateľkám) Kalendárky napríklad "rozhovor" s Hildegard von Bingen (1098 -- 1179) -- teologičkou, umelkyňou a liečiteľkou, ktorá zložila 77 chorálov a aj napriek mnohým protestom založila dva nové kláštory. Zaujímavým je i dialóg s pápežkou Janou, ktorá žila v 9. storočí a jej existenciu katolícka cirkev popiera. "Bola som pápežom Jánom VIII. V roku 1276, teda niekoľko storočí po mojej smrti, si môj nástupca Ján XX. zmenil svoj titul na Jána XXI., čím uznal moju existenciu ako Jána VIII. A moja socha znázorňujúca muža, za ktorého som bola prezlečená celý svoj dospelý život, stála popri ostatných pápežoch v Katedrále v Siene až do roku 1601, kým sa na pokyn pápeža Klementa XIII. zrazu ´nezmenila´ na bustu pápeža Zachariáša."

Zaujímavosťou z tohto obdobia je tiež zachovaná "rekvizita", tzv. sedia stercoratia alebo stolička s vyrezaným otvorom, pomocou ktorej sa po smrti pápežky Jany (ktorá bola, mimochodom, aj so svojím práve narodeným dieťaťom ukameňovaná), po voľbe pápeža overovalo jeho pohlavie, či je to jediné správne. Jedinečným je aj rozhovor s Camille Claudel (1864 -- 1943) -- umelkyňou, sochárkou, ktorá i napriek mnohým predsudkom vďaka svojmu talentu vytvorila majstrovské sochárske diela. Juráňová vedie dialóg aj s mnohými inými ženami -- reformátorkou ošetrovateľského povolania Florence Nightingale, troma sufražetkami, teda ženami bojujúcimi za volebné právo, spomína Boženu Slančíkovú -Timravu či Adelu Ostrolúcku, ktorá v publikácii podáva inú interpretáciu vzťahu, obdobia a vlastne aj celého štúrovského hnutia než školské učebnice slovenčiny a dejepisu. Na margo svojho vzťahu k Štúrovi poznamenáva: "Viete, čo o mne Štúr napísal po smrti? Že som bola tvor. Nie žena, nie človek, nie bytosť, nie osoba, tvor!"

Martina Straková
style.hnonline.sk, 2002

Viac príspevkov od autorky na hnonline.sk