Festival 2020

Yannick Dangre (Belgicko), narodený v roku 1987, je belgický básnik a spisovateľ. Narodil sa v Bruseli a žije v Antverpách, kde študoval francúzsku a holandskú literatúru. Ako dvadsaťdvaročný debutoval románom Vulkaanvrucht /Dcéra sopky/ s príbehom, ktorý skúma detstvo a rodinné vzťahy. Ako vôbec najmladší laureát získal flámsku cenu za najlepší prvý román. V roku 2011 vydal svoju prvú knihu poézie Meisje dat ik nog moet /Dievča, ktoré sa mi stále páči/, ktorá mu priniesla cenu Hermana De Conincka. Neskôr nasledovali toľko chválené Maartse kamers /Marcové izby/, nežný portrét o staršom homosexuálnom páre. Jeho najnovšou prácou je zbierka Nacht en navel /Hľadiac do noci a na pupok (sveta)/, zbierka kombinujúca jednotlivé milostné básne s poéziou o súčasnom globálnom terorizme. Jeho tvorba je známa svojou muzikálnosťou, prepracovaným štýlom a psychologickými vhľadmi do problematiky. Vystupoval na pódiu na mnohých verejných podujatiach naprieč Belgickom a Holandskom.

Tania Haberland (Nemecko/Maurícius/Juhoafrická republika) je poetka a speváčka, umelkyňa a učiteľka. Pochádza z maurícijsko-nemeckej rodiny, narodila sa v Južnej Afrike a žila v USA, Anglicku, Nemecku, Taliansku a Saudskej Arábii. Za svoju prvú knihu Hyphen /Pomlčka/ získala cenu Ingrid Jonkerovej. Podľa Tanie Haberlandovej by umenie, literatúra, vzdelávanie a terapia mali pôsobiť v súhre s presahmi do sociálneho života. Jej umenie je interakciou viacerých disciplín, a to písaním, hudbou a pohybom. V súčasnosti Tania Haberlandová pracuje na projekte realizovanom v Mauríciu, v Miláne a v Kapskom Meste, ktorého cieľom je prepojiť umeleckú tvorbu s „technológiou nežnosti“. Jadro jej práce sa točí okolo rodových otázok, sexuality, slobody a deštrukcie súladu medzi ľuďmi a prírodou. Oceán považuje za múzu, ktorá stimuluje naše zmysly a ktorá ako ustanovujúci prvok našej planéty ponúka náhľad na skutočnosť, že ľudia tvoria iba malú časť niečoho väčšieho, čo nás prevyšuje.

Mila Haugová (Slovensko), je slovenská poetka a prekladateľka. Žije striedavo v Bratislave a na vidieku v Zajačej Doline s dcérou Elvírou, prekladateľkou a vnučkami Aimée a Sandrou. Vo svojej poézii odkrýva hlboké väzby medzi mužom a ženou, transformácie od vášnivých vzťahov po ochladnutie a zároveň potrebu napriek tomu vchádzať do nových citových priestorov. Zaujíma ju vzťah medzi matkou a dcérou, dynamika rodinných vzťahov a takisto aj potreba mať korene. To všetko prepletené s kontinuálnym záujmom a život rastlín a zvierat, ktorý spája so svojim vlastným: „... Rastliny sú pomalé zvieratá… som pomalé zviera”. Vydala množstvo básnických zbierok a tiež knihy autobiografických próz. Z ostatných rokov sú to Biele rukopisy, Miznutie Anjelov (Prémia Literárneho fondu a cena KNS AOSS), Pomalá Lukostrelkyňa, za zbierku poézie Cetonia Aurata a autobiografickú prózu Tvrdé drevo detstva jej bola udelená prestížna Cena Dominika Tatarku. Nasledovali zbierky Canti amore, Rastlina za ohradou sna (výber z poézie), Srna pozerajúca na Polárku (vydavateľstvo Arspoetica, zbierka poézie), Archívy priestorov (autobiografická próza). V roku 2020 ziskala stredoeurópsku Literárnu cenu VILENICA 2020, Slovinsko, za humanistický a jedinečný pohľad a reflexiu nášho zložitého sveta, za schopnosť vidieť nevidené a priblížiť to čitateľom jej svojským literárnym jazykom. Básne medzi snom a skutočnosťou, ktoré nás vedú krajinou srdca, v ušľachtilej tradícii Európskej lyriky. Jej diela vychádzajú v mnohých prekladoch: v  angličtine (Scent of the Unseen, ETERNAL TRAFFIC – Arc Publication, UK), ďalej sú to preklady do francúzštiny, španielčiny a hlavne nemčiny, na jeseň 2020 vychádza výber z básní Zwischen zwei Leeren v Edition Korrespondenzen, Viedeň. Zúčastnila sa literárnych rezidencií v Iowe v USA, v Berlíne, Edenkobene, Budapešti, v súčastnosti je rezidentkou Vyšehradského štipendia doma v Bratislave. 

Violaine Lochu (Francúzsko) sa narodila v roku 1987, žije a pracuje v Paríži. Ako laureátka ceny Aware Price (Archive Women Archives of Women Artits Researsh and Exhibitions – AWARE) účinkovala v Centre Pompidou (festival Extra 2018), Palais de Tokyo (Liberated Voice, zvuková poézia, 2019), počas prehliadky FIAC 2017, v Jeu de Paume v Paríži, taktiež účinkovala v Centre súčasného umenia v Ženeve (Švajčiarsko), v galérii umenia Kunstverein München v Mníchove (Nemecko) a v GAMU v Prahe (Česko), v Lettrétage v Berlíne (Nemecko), v múzeu Riclundgarden Museum (Švédsko) či v divadle Theater le 4e art of Tunis (Tunisku). Zúčastnila sa kolektívnych výstav v MAC Lyon, MAC VAL, La Villa Arson, Ferenczi museumi centrum (Maďarsko), v centre umenia a múzeu histórie Le Center v Cotonou (Benin), v galérii Justina M. Barnicke Gallery v Toronte (Kanada)... Spolupracovala s mnohými hudobníkmi, básnikmi a tanečníkmi (Joëlle Léandre, Tomomi Adachi, Serge Teyssot-Gay, Maki Watanabe, Julien Desprez, Lotus Edde Khouri…).

Eva Luka (Slovensko) sa narodila v roku 1965. Vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo: anglický jazyk – japonský jazyk na Univerzite Komenského v Bratislave. Absolvovala dlhoročný študijný pobyt na japonských univerzitách v Sappore a Ósake, kde sa venovala japonskej literatúre a obhájila doktorandskú prácu napísanú v japončine Kóbó Abe: Piesočná žena. 15 rokov pracovala ako tlmočníčka z a do japonského jazyka, v súčasnosti sa venuje výučbe japončiny v Trnave. Prekladá z japončiny (Kóbó Abe, Mači Tawara, Banana Jošimoto, Džiró Nitta, Takaši Hiraide) a angličtiny (Jane Austin, Bob Dylan, Edgar Allan Poe, Gallway Kinnell, James Sutherland-Smith). Vydala štyri básnické zbierky Divosestra (1999), Diabloň (2005), Havranjel (2011) a Jazver (2019), ktoré boli preložené do viacerých jazykov, a fantazijný román pre deti a dospelých Pani Kurčaťová I: Ten, kto sa narodí zle (2018). Textársky spolupracuje so speváčkou Ikou Kraicovou (albumy Vlčie balady, Milenka všetkých, V hlbinách a La Loba). Za svoju tvorbu získala viacero literárnych ocenení: Rubato, Prémia Ivana Krasku, Cena Knižnej revue, Cena Maše Haľamovej, Cena Bibiany a slovenskej sekcie IBBY „Najlepšia detská kniha leta 2018“. Žije a tvorí v Brestovanoch pri Trnave.

Ondřej Macl (Česko), narodený v roku 1989, je český spisovateľ a performér pôsobiaci v Prahe. Jeho experimentálna kniha Miluji svou babičku víc než mladé dívky (2017) získala Cenu Jiřího Ortena za rok 2018. Kniha rozvíja jeho diplomovú prácu o rozporuplných podobách Erosa v dejinách európskej literatúry. Druhá kniha K čemu jste na světě (2018) obsahuje feministickú konceptuálnu poéziu. Nasledujúci román Výprava na ohňostroj (2019) je venovaný Európskej únii a mladým ľuďom. Medzi skúsenosti Macla patrí aj umelecká kritika, autorské herectvo alebo sociálna práca s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Viac sa o ňom dozviete na: www.ondrejmacl.cz

Daljit Nagra (Spojené kráľovstvo) vydal štyri básnické zbierky, všetky pod vydavateľstvom Faber & Faber. Získal cenu Forward Prize za najlepšiu samostatnú báseň a najlepšiu prvú knihu, cenu South Bank Show Decibel Award, cenu Cholmondeley Award a Pobytové štipendium od Kráľovskej spoločnosti umenia, remesiel a obchodu. Jeho knihy boli nominované na Cenu Costa Prize a dvakrát na cenu T.S. Eliota. Spoločnosť Poetry Book Society si ho vybrala ako básnika novej generácie. Jeho básne sú súčasťou povinných učebných textov na maturitnú skúšku GCSE a A’ Level v Spojenom kráľovstve. Ako nastupujúci literárny rezident pracujúci pre Radio 4 a Radio 4 Extra uvádza týždenný program Poetry Extra (Rádio 4 Extra) a pravidelne prispieva do relácií Today, Front Row a Poetry Please. Je členom Kráľovskej spoločnosti pre literatúru, bol aj zvolený do jej rady a je tiež členom správnej rady spoločnosti Arvon Trust. Bol porotcom pre mnoho cien ako napríklad cena Samuela Johnsona, T.S. Eliota, Costa Prize či cena Davida Cohena ako aj Národnej súťaže v poézii. Jeho básne boli publikované v časopisoch ako The New Yorker, Poetry Chicago, The LRB, The TLS a The New Statesman. Písal tiež pre denníky The Guardian, The Financial Times a The Times of India.

Eiríkur Örn Norðdahl (Island), narodený v roku 1978, je islandský básnik a prozaik. Za román Illska (Zlo, 2012) získal islandskú literárnu cenu a cenu knihkupectva The Book Merchant Prize, taktiež bol nominovaný na Literárnu cenu Severskej rady /Nordic Council’s Literary Award/. Keď tento titul v roku 2015 vyšiel vo Francúzsku, dostal sa do užšieho výberu cien Prix Médicis Étranger, Prix Meilleur Livre Étranger a získal cenu Transfuge za najlepšiu severskú beletriu roku 2015. V roku 2012 bol rezidentom vo Vodnej knižnici v meste Stykkishólmur. V roku 2013 v meste Ísafjörður ho vyhlásili za umelca roka. V roku 2014 sa stal literárnym rezidentom vo Villa Martinson vo Švédsku a v roku 2018 v AIR Krems v Rakúsku. Za jeho recitovanú báseň vo filme Höpöhöpö Böks v roku 2011 získal mimoriadnu cenu na festivale filmovej poézie Zebra v Berlíne. Na Islande v roku 2017 za svoju knihu poézie Óratorrek získal kultúrnu cenu denníka DV. Od svojho debutu v roku 2002 vydal celkom sedem kníh básní, naposledy mu vyšlo dielo Óratorrek (2017), sedem románov, dve zbierky esejí a kuchárska kniha. Je aktívny aj v oblasti zvukovej, performatívnej či vizuálnej poézie, taktiež sa venuje recitovaným básňam vo filme a rôznym koncepčným básnickým projektom. Stihol tiež preložiť viac ako tucet kníh do islandčiny, vrátane výberu poézie od Allena Ginsberga a Siroty z Brooklynu /Motherless Brooklyn/ od Jonathana Lethema (získal za ňu Islandskú cenu za preklad), naposledy preložil knihu Maskinflickans Testamente od Idy Lindeovej. Žije na Islande v meste Ísafjörður, na skale uprostred oceánu, a väčšinu času trávi vo švédskom Västeråse, meste pri jazere.

Judith Nika Pfeifer (Rakúsko), sa venuje písaniu poézie aj prózy. PhD titul z interdisciplinárnych štúdií obhájila na Viedenskej univerzite. Jej najnovšiu zbierku básní s názvom tucsonics vydalo vydavateľstvo hochroth. Svoje texty publikovala v rozmanitých literárnych a umeleckých časopisoch (napr. nevertheless, kolik, the gap) a antológiách (kookbooks, Schoeffling). Vytvorila množstvo transmediálnych diel a predstavení, podieľala sa aj na tvorbe skupinových výstav pre Wiener Festwochen, Vienna Secession, Sophiensæle Berlin. Naposledy sa zúčastnila projektu HAIKU Alana Nakagawu v Múzeu moderného umenia v Santa Ane, USA. Autorka vyučuje kreatívne písanie vo Viedenskej škole poézie, Arizonskej univerzite a Univerzite v Georgetowne. Žije striedavo vo Viedni a Berlíne. Je držiteľkou ocenenia Reinhard Priessnitz Prize 2012. Bola hosťujúcou umelkyňou (Artist in residence) v Taliansku, Nemecku, Indii, USA, Veľkej Británii, Slovinsku a Číne. V Súčasnosti (2020) je v rezidenčnom programe Max Kade Writer in Residence na Univerzite v Georgetowne.

Andre Rudolph (Poľsko/Nemecko) sa narodil v roku 1975 vo Varšave, vyrastal v Nemecku. Študoval nemeckú filológiu v Leipzigu a Freiburgu, štúdium ukončil titulom PhD. v roku 2005. Po viacerých rokoch prednášania a výskumu na Univerzite Martina Luthera v Halle sa začal venovať vydávaniu a prekladu poézie. Jeho básne a preklady boli uverejnené v množstve časopisov a denníkov. Doteraz publikoval tri samostatné zbierky poézie.

Márton Simon (Maďarsko), narodený v roku 1984, je básnik, prekladateľ a interpret štýlu slam poetry. Študoval estetiku, literatúru a japonský jazyk na univerzitách Pázmány Péter a Károli Gáspár. Publikuje básne od roku 2004. Doteraz vydal 3 básnické zbierky: Rókák esküvője /Líškyna svadba/ (2018), Polaroidok /Polaroidy/ (2013), Dalok a magasföldszintről /Piesne z medziposchodia/ (2010). Z angličtiny preložil romány od Jennifera Egana a Etgara Kereta a básne z japončiny od autorov ako Ryuichi Tamura, Shuntaro Tanikawa, Nobuo Ayukawa, Kenji Miyazawa a iní. Z angličtiny tiež preložil básne od autorov ako Ocean Vuong a Dean Young. Od roku 2011 sa zúčastnil viacerých podujatí slam poetry. Získal 3. miesto (2015) a 2. miesto (2012) na maďarskom národnom šampionáte. Počas majstrovstiev Európy v roku 2018 sa zúčastnil aj workshopu Marca Smitha s tematikou slam poetry. Dvakrát vystúpil na festivale Spoke n’ Word Festival vo Varšave a pri iných príležitostiach v Katoviciach a Krakove. Účinkoval tiež v Českej republike (Praha, Plzeň) a rovnako aj v Ríme a Bruseli, či na literárnych festivaloch v Poznani (Poľsko), Eskişehire (Turecko) a v Sofii (Bulharsko). Vydal album s hovoreným slovom: Before You Say Something /Predtým ako prehovoríš/ (2017) s jazzovým bubeníkom Leventom Borosom. Jeho básne do poľštiny preložila Anna Butrym, do angličtiny Tímea Balogh, do nemčiny Agnes Relle a Orsolya Kalász, do rumunčiny Tamás Mihok a do bulharčiny Nikolai Bojkov. Získal štipendium z Vyšehradského programu literárnych pobytov (2017, Krakow). V roku 2018 bol ocenený Literárnou cenou Horvátha Pétera, vďaka čomu bol v roku 2019 hosťom známeho centra literatúry Literarisches Colloquium Berlin. Žije a pracuje v Budapešti v Maďarsku. Viac na: http://simonmarton.wordpress.com 

Christian Sinicco (Taliansko) sa narodil v Terste v roku 1975. V roku 2002 sa stal redaktorom jedného z prvých multimediálnych časopisov v Taliansku, Fucine Mute (1998), pre ktorý robil rozhovory s niektorými z najvýznamnejších talianskych básnikov (Mario Luzi, Franco Loi, Maria Luisa Spaziani). Spolu s Argo magazine zostavil tri knihy medzinárodnej poézie a antológiu novej talianskej nárečovej poézie (L’Italia a pezzi. Antologia dei poeti in dialetto e in altre lingue minoritarie /Antológia básnikov v nárečí a iných menšinových jazykoch/, Gwynplaine, 2014). Je riaditeľom Poesiadelnostrotempo.it. Publikoval niekoľko zbierok poézie: Passando per New York (LietoColle, 2005), Mare del Poema (CFR, 2014), Città esplosa (Galerie Bordas 2014), Alter (Vydia, 2019). Jeho básne boli preložené do angličtiny, bieloruštiny, chorvátčiny, katalánčiny, litovčiny, nemčiny, holandčiny, slovinčiny, španielčiny a turečtiny. Je prezidentom Medzinárodnej literárnej ceny Franca Fortiniho, taktiež je členom Cien Gianmaria Luciniho a Giuseppeho Malattia della Vallatu s Pierluigiho Cappells. Riadi aj malý festival Ad alcuni piace la poesia (Montereale Valcellina, Pordenone). Webová stránka: https://christiansinicco.wordpress.com

Krzysztof Siwczyk (Poľsko) sa narodil v roku 1977. Študoval kulturológiu na Sliezskej univerzite v Katoviciach. Je publicistom a recenzentom, vydal dve knihy literárnej kritiky. V roku 1999 hral hlavnú úlohu v celovečernom filme Lecha Majewského o samovražednom básnikovi Rafałovi Wojaczkovi (nominovaný na Európskú filmovú cenu, Paríž 2000). Medzi ďalšie filmy, v ktorých hral, ​​patria Bluesmani /Bluesmeni/, viacgeneračný projekt Czuję głód /Cítim hlad/ alebo Wydalony /Vylúčený/, film na motívy S. Becketta, ktorý Siwczyk produkoval spolu s Adamom Sikorom a v ktorom bol opäť hlavným predstaviteľom. Od roku 2000 je členom Európskej filmovej akadémie, Združenia poľských spisovateľov a Klubu básnikov, esejistov a romanopiscov (Pen Club).

Martina Straková (Slovensko) vyštudovala kulturológiu, neskôr získala štipendiá na popredných nemeckých univerzitách a doktorát v odbore Dejiny filozofie. Debutovala básnickou zbierkou Pohľadnice z neviditeľných miest (Ars Poetica, 2019), za ktorú jej bolo udelené medzinárodné ocenenie The Bridges of Struga Award za najlepší básnický debut v roku 2019, ktoré každoročne udeľuje najstarší festival poézie na svete Struga Poetry Evenings Festival v Macedónsku. Straková sa venuje aj umeleckému prekladu z a do nemčiny a angličtiny. Vo vydavateľstve Ars Poetica boli doposiaľ publikované jej slovenské preklady významných autoriek a autorov z nemecky hovoriacich krajín, akými sú: Sylvia Geist, Manfred Chobot, Nora Gomringer, Tillo Krause, Augusta Laar, Kathrin Schmidt, či Renate Aichinger. Strakovej nemecké preklady básnických diel Planktón gravitácie a iné básne od Martina Solotruka a Tichá ruka. Desať elégií od Ivana Štrpku budú onedlho publikované v berlínskom vydavateľstve Klak Verlag, ktoré rovnako plánuje aj vydanie Strakovej nemeckého prekladu prózy Uršule Kovalyk Žena zo sekáča. Autorka taktiež vedie workshop kreatívneho písania Prines svoju báseň, ktorý ponúka program medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica a pod umeleckým menom Irène Findrych publikuje rozprávky pre deti. Žije a tvorí v Bratislave.

Glorjana Veber (Slovinsko), narodená v roku 1981, vyštudovala politológiu na Fakulte sociálnych vied Univerzity v Ľubľane a získala doktorát z literatúry (na tému Poézia – prvok spoločenskej zmeny) na Filozofickej fakulte Univerzity v Ľubľane. Na magisterskom stupni zložila všetky skúšky zo sociológie, kde štúdium ukončila prácou na tému Vplyv životného štýlu na nákup kníh a taktiež úspešne zložila niektoré skúšky na Ekonomickej fakulte. Jej básne sú preložené do 21 jazykov. Za poéziu získala niekoľko slovinských a medzinárodných ocenení. Bola zakladateľkou a riaditeľkou Inštitútu IRIU, kde sa zaoberala vývojom experimentálnych projektov na poli odbornej literatúry. Jej prvá kniha Prosti pad /Voľný pád/ vyšla v roku 2013, druhá v Taliansku v roku 2015 pod názvom Qualcuno prima /Niekto predo mnou/. Pracovala v súkromných a verejných inštitúciách ako strategická manažérka, riaditeľka, vedúca personálneho oddelenia. Dnes je riaditeľkou spoločnosti pre kreatívne a vedecké riešenia v inštitúte IRIU.