Veronika Rácová: Na pomedzí škrupiny. O poézii Ivana Štrpku.

V jednom z rozhovorov s príznačným názvom Báseň zobúdza spiaceho sa básnik Ivan Štrpka (1944) zamýšľal nad tým, či čitateľovi vôbec stojí za námahu odkrývať všetky sémantické vrstvy modernej poézie a tým podstupovať intenzívnu duševnú prácu. Tieto úvahy ho spontánne nasmerovali k formulácii akejsi primárnej funkcie poézie – znepokojovať, vnímať komunikáciu s textom ako dialóg, ktorý si síce vyžaduje vysoké mentálne sústredenie a aktívnu spoluprácu, no práve vďaka tomu je možné prekonať stereotypnosť myslenia, videnia, prežívania.

Pre Ivana Štrpku, jedného z trojice Osamelých bežcov (spolu s I. Laučíkom a P. Repkom), je poézia významovo viacvrstvovým, polyfónnym zaznamenávaním plynutia, prostredníctvom ktorého sa vyjadruje o svojom bytí vo svete, o existencii s druhými ľuďmi. Jeho poetický diskurz odzrkadľuje, ako tento zložitý, obojsmerný proces pôsobí, ako naň on sám nazerá, uchopuje ho, ako o ňom uvažuje. Táto kniha je pokusom objasniť základné mechanizmy a stvárňovacie postupy, vďaka ktorým sa Štrpkove uvažovanie premieta do textúry básne.

Štrpkova tvorba má niekoľko zásadných polôh. Prvou a dominantnou je filozoficko-analytická, poukazujúca na básnikovo zaujatie pricnipiálnymi existenciálami človeka, filozofickými, morálnymi i etickými otázkami o slobode, zodpovednosti, bytí s druhými, znepokojení, niekedy až úzkosti. Štrpka tieto impulzy vnímavého ľudského idnivídua reflektuje a zaznamenáva napr. prostredníctvom esejizmu, úvahových pasáží, ktoré nachádzame najmä v jeho knihách z posledných rokov. V ranej tvorbe naznačenú problematiku zastupuje skôr lyrický protagonista inscenovaný najčastejšie do podoby dieťaťa, v debute princa, neskôr cestovateľa (pútnika), ktorý je vo svojom autentickom, stereotypmi a konvenciami nezaťaženom bytí nostiteľom základných etických hodnôt a posolstiev.

Druhou polohou básnikovej tvorby je poloha ironicko-demýtizačná. Tá sa najpreukázateľnejšie prejavuje v zbierke Tristan tára a v glosách, ktoré pod signáciou Tristan uverejňoval v časopise Mladá tvorba v 60. rokoch 20. storočia. Založená je na manifestácii grotesknosti, na hyperbole, hravom persiflážnom spochybňovaní, demýtizácii reči, výrazových prostriedkov, vybraných modalít a slovných foriem, pričom básnik imituje ich štýl, no tým, že ich obsahová náplň je banálna, nezáväzná či hravá ich zároveň konfrontuje, dekonštruuje ich esenciu, pôvodné vyznenie, spochybňuje ich vážnosť.

Zážitkovo-spomienková poloha autorovej tvorby básnicky zrkadlí inšpiračné zdroje spojené najmä s topografiou rodiska, dôležitými ľuďmi (stará mama, I. Laučík, Dežo Ursiny), no môžeme sem zaradiť aj fragmenty, ktoré majú reálne podložie napríklad v autentickom zážitku z ciest a básnik ich označuje napr. ako "zápis". Patria sem tiež texty, ktoré pomerne explicitne odrážajú dobovú spoločenskú situáciu, jej reflektovanie lyrickým subjektom, avšak bez ironického odstupu.

Napokon psychologicko-spirituálna poloha je nadstavbou nad všetkými uvedenými. Prejavuje sa v introspektívnom skúmaní a stvárňovaní vnútra subjektu ako premenlivého, neprestajne sa vyvíjajúceho a palimsestovo sa prelínajúceho povrchu, čo sa premieta do básnikovej obraznosti, jeho práce so symbolmi, z ktorých najvýraznejší je symbol škrupiny a ostrova.

Celou Štrpkovou tvorbou sa prelína problematizácia výpovednej hodnoty pojmov, s touto pochybnosťou pristupuje k textom už v ranom období a rozvíja ju do súčasnosti. Skeptický postoj k jazyku pramení z toho, že ním nie je možné vyjadriť a odzrkadliť elementárne ľudské situácie, hoci básnik si zároveň uvedomuje rozpornosť z toho plynúcu – že prostredníctvom jazyka, povedané s Ludwigom Wittgensteinom apriórnou dispozíciou spoznávania sveta a rozprávania o ňom, sprostredkúvame druhým svoju existenciu, referujeme o sebe ako o ľudskej bytosti. Preto nedostatočnosť jazyka a pojmov, ktoré sú v jeho tvorbe výrazne prepojené s racionálnym prístupom, od začiatku kompenzoval akcentovaním skúsenosti, senzuálnosti, zmyslových vnemov, ale aj intuície súvisiacej s príklonom k archetypálnosti (s čím korešponduje jeho obraznosť), k prvotnosti, k tomu, čo nás od počiatku formuje. Empíria, zmyslové vnímanie rovnako ako intuitívne smerovanie k zachyteniu myšlienky, podstaty vecí, javov, širšie sveta, sú pre neho výpovedné minimálne tak, ako akýkoľvek rozumový prístup, racionálne pochopenie. To sa odráža aj na textoch, pri kompozícii ktorých dochádza často k synkretizmu racionality, empírie, zmyslovosti a intuície, aby sa takto, čo možno najkomplexnejšie, priblížil k poznaniu.

Z väčšiny Štrpkových kníh je zrejmé, že v spôsobe stvárnenia komunikovanej témy preferuje pred definitívnosťou viacznačnosť, ekvivocitu podporenú ambivalentnými obrazmi, ktorými rozširuje významovú sieť. Báseň, zbierku je potom možné interpretovať viacerými, neraz protichodnými spôsobmi. Na týchto miestach ponecháva svojmu čitateľovi (vedomú) slobodu, aby sa v konečnom dôsledku práve on rozhodol, ako (dôkladne) daný text prečíta, ako a či vôbec si ho vysvetlí, čo si z neho odnesie. No význam, ktorý spočiatku čitateľ nedokáže jasnejšie postihnúť, nadobúda presnejšie kontúry, ba dokonca tvary vo väčších komplexoch, teda v súvislostiach prepojenia básní, zbierok, esejí a piesňových textov, čím sa dosahuje nadväzovanie, stabilizácia, konzistentnosť básnického gesta, pôsobiaceho na prvý pohľad nesúdržne.

Naznačené aspekty, ktoré sú s mnohými ďalšími rozvinuté v tejto knihe, usilujúcej sa odkryť Štrpkovu autorskú stratégiu a nahliadať na jeho tvorbu ako na viacspektrálny komplex vytvárajúci a ponúkajúci zaujímavé súvislosti, umožňujú prijať básnikove texty nie ako definitívy, ale ako dynamickú, procesuálnu sémantickú sieť rozvíjajúcich sa významov a vzťahov, pri ktorej čitateľ spolu s básnikom pochybuje, spochybňuje, váha, kladie si otázky. A práve v tom spočíva osobitosť a najvyššia hodnota Štrpkovej poetiky – svojmu čitateľovi dovoľuje uchopiť báseň ako možnosť.

Veronika Rácová