Pokorenie rieky

Sústredený hlas Ivana Štrpku (1944) rozoznel nočný most na rieke Drim a vyvolal zaslúženú pozornosť početného publika Stružských večerov poézie v Macedónsku, na ktorých som sa spolu s ním zúčastnil toto leto. Keď sa Ivan vnoril pod priezračnú hladinu Ochridského jazera, svižným tempom sa rýchlo vzďaľoval od brehu, až splynul s horizontom albánskych hôr. Osamelý bežec sa zmenil na osamelého plavca. Plavecký štýl ranného vytrvalca pripomenul dychtivú poetiku jeho knižiek.

Vziať na vedomie Štrpkovu nedávnu sedemdesiatku je problematické, jeho vášnivé vnímanie sveta sa vzpiera kmeťovskému veku. Prihodilo sa mu, čo sa stáva len najautentickejším autorom – stal sa živou čítankovou legendou. Vyprofiloval sa ako neprehliadnuteľný básnik, prozaik, esejista, textár (Dežo Ursiny), prekladateľ z portugalskej a španielskej literatúry. Skupinový význam Osamelých bežcov (Štrpka, Laučík, Repka) neprestáva presahovať do súčasných hodnotových tendencií.

Súborné vydanie tretieho zväzku básnického diela Ivana Štrpku nazvané jednoducho Básne III. (KK Bagala a Modrý Peter) obsahuje zbierky Rovinsko, juhozápad. Smrť matky, Majster Mu a ženské hlasy, 25 básní, Hlasy a iné básne. Zmocniť sa v celistvosti Štrpkových textov sa podobá úsiliu o pokorenie rozbúrenej rieky. Rytmus verša diktuje nepretržitý pohyb, ktorý vysiela najbytostnejšie zákmity s množstvom odpozorovaných detailov. Beh „je nahý", ale najmä „mlčanie v mlčaní", na dne ktorého sa ukrýva vajíčko s neporušenou škrupinou. Štrpkov obľúbený symbol poukazuje na nevyhasínajúce jadro života, v ktorom pulzujú rastlinné šťavy a horúce dužiny. Vo vajíčku tušíme dráždivý objav, šepkanie počiatku a konca, zrodenia a smrti. Hodnoverné správy z blikajúcich križovatiek a železničných tratí môže doručiť len rozhľadený bežec s potom na tvári. Hlavnou motiváciou je dozvedieť sa čo najviac o sebe, o vlastných (skrytých) možnostiach a nedefinovateľných limitoch. Pohľady do krutých zrkadiel vrátia spoznané gesto, predstieraný úškľabok. Zastavenie je pre Štrpku nežiaduce („jasný jesenný deň rýchlo uplynie"), zrýchlený čas núti k ostražitosti a počuteľnosti: „hlboko v zemi škrípe biela kosť". Mohutná konkrétnosť a vypuklá senzualita dovoľuje prijímať tlmené správy „s rozsahom jednej kolísavej vlny". Neočakávané pointy prekvapia zaujímavými verbálnymi odtieňmi: „chcem byť s tebou / do skonania svetla".

Štrpkova schopnosť selektovať zažitú skúsenosť a umiestniť ju do širšieho významového rámca je fascinujúca. Retrospektívne mihnutia ponecháva v zovretí rušného spoločenského kontextu, aby nepodľahol nekritickému vyzdvihovaniu skutočnosti. Zdržanlivý prístup k otvorenej minulosti obnažuje nahú podstatu ideologických zvráteností a osobných krívd, ktoré determinovali život prednovembrových generácií. Odsudzovať a súdiť znamená pre Štrpku teatrálny postoj, nič viac. Nezabudnuté rany hodnotí s odosobnenou šľachetnosťou: „bolesti / mojich dávnych predkov / prekryla neďaleká továreň na lieky / a blízky cintorín". V básni Vo vlhkom marci vníma rozpätie individuálnej pamäti ako „8-milimetrový film, ktorý sa práve pretrhol", ale napriek tomu reflektuje nasnímané udalosti do najzávažnejších podrobností. Špinavý mestský sneh, premočené tenisky, rozosmiaty Ginsberg či ožívajúce rastliny predstavujú významný informačný zdroj. V spomienkovej rovine sa nesie intímne vyrovnávanie so smrťou matky, podčiarknutej náhlou osamelosťou otca v prázdnom dome s hrdzavejúcou bránou.

Obraznosť Štrpkových básní je prehustená a náročná, ale nie prešpekulovaná. Veciam prisudzuje viacnásobné prívlastky, aby zvýraznil rozhodujúci vplyv videného a dotýkaného. Opakované spojenie „leptavé svetlo" umocňuje hľadačské úsilie preniknúť pod ustálený povrch každodennosti. Prírodné procesy pulzujú živelnosťou a prudkým letným slnkom, ktoré vniká do roztvorených pórov tela. „Júl preteká" a jeho nezastaviteľné kypenie nastoľuje dramatickú exaktnosť. Väčšina básní evokuje dlhometrážny filmový dokument s rýchlymi prestrihmi a významovými posunmi. Tajomstvo nedopovedaného („kdečo kvasí") zvyšuje čitateľskú senzitívnosť a predstavivosť. „A čosi / zmizlo navždy", konštatuje s mužnou rozhodnosťou Štrpka, ale jeho priezračnú poéziu skeptické tvrdenie bezpečne obchádza.

Miroslav Brück, topky.sk, 2014