Prekliaty básnik Laco Novomeský

Silvia Ruppeldtová

Pred niekoľkými rokmi čítali prekladatelia v budmerickom kaštieli ukážky svojich prekladov zo slovenskej literatúry do iných jazykov. Zvuk rôznych rečí znel ako dobre zladený orchester bez sólistu, ktorého melódia sa dá len tušiť. Potom zaznela báseň, z ktorej všeobecný dojem si dobre pamätám: publikum onemelo a v bezčasí, ktoré zavládlo, počúvalo hudbu slov nesúcu sa sálou rovnako bolestne priezračne ako hobojové sólo Mozartovho Requiem pod klenbou katedrály. Nikto tomu neveril. Je toto slovenský autor?

„Je to básnik, ktorý by si veľmi oprávnene zaslúžil európske uznanie ako najväčší básnik našej doby", vysvetlil vykoľajenému obecenstvu, zaskočenému svojím vlastným dojatím, jeho prekladateľ do angličtiny John Minahane. LADISLAV NOVOMESKÝ, možno najsvetovejší spomedzi slovenských básnikov, sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti.

La vie n´est douloureuse que pour ceux qui se tiennent
éloignés de la poésie par quoi il est vrai que nous sommes à
l´image de Dieu. La poésie est (même étymologiquement) la
création. La création, expression sereine de l´intelligence
hors du temps est la joie parfaite. L´enfantement seul est
douloureu. Le poète doit créer et non pas enfanter. C´est
pourquoi les poètes passent souvent pour des paresseux, car
ils ne peinent point et c´est leur destinée. C´est ainsi qu´en
toutes traverses de bonheur ou autres, j´ai toujours été
heureux car la vie même est mon bonheur.[1]

– Guillaume Apollinaire (Tendre comme le souvenir)

Vždy, keď myslím na Laca Novomeského, nedokážem sa ubrániť dotieravo sa vracajúcej otázke, ako je možné, že na Slovensku poklady, ktorých je toľko a ktoré sa zväčša ukrývajú priamo pred našimi očami, vidí málokto. V najhoršom – a vôbec nie menej častom prípade – strieda to ticho celkom okaté opovrhnutie či dokonca nenávisť, dieťa historického bezvedomia. Na Slovensku je to často tak, že musí prísť niekto z cudziny, aby nás upozornil na krásy, ktoré doma máme. Hlavne, ak sa týkajú tej sféry umeleckého a politického života, ktorá vysoko prekračuje všetky starostlivo vykonštruované rustikálne klišé o našej periférnosti ako o národe „dedinských poddaných“ či „pohrobkoch boľševizmu“. Keď pomerne nedávno prehrmela Slovenskom kauza o umeleckom happeningu, v ktorom jeho autor protestoval proti buste Laca Novomeského
v Košiciach, pretože ho považoval za beštiálneho normalizačného politika – priznávajúc azda nepatrné zásluhy za poéziu, súc oboznámený s ňou z povinných osnov hodín literatúry – zdalo sa mi, že som časť odpovede na otázku našla priamo v rozporoch Novomeského: V storočí ovládanom vojnami, zmenami zriadení, štátnych hraníc a ideami surovej modernosti velebiacej technokratický progres sa pokúšal zachrániť staroveký kult krásy, ktorú sa modernosť politiky – aj tá, na ktorej sa podieľal – podujala „dobiť“. Spoločnosť nemá rada to, čomu nerozumie, priveľa rozporov narúša politicky výhodnú jednoznačnosť. Vtedy sa mení téma, lepšie je mlčať. Komunistickí ideológovia nedokázali prijať poetický smútok Novomeského „buržoáznej mestskej kaviarne“ a naopak literárny svet sa v jeho postave až pričasto usiloval oddeliť to, čoho syntézu sa sám Novomeský tak zaťato usiloval povýšiť na univerzálny modus vivendi: umenie od života. Ale ako porozumieť politikovi, ak nedokážeme prijať boľavé protirečenia jeho intímnej umeleckej spovede? Ako porozumieť básnikovi, ak nechceme vidieť jeho život vášnivo zapálený pre spoločenskú zmenu? „Nečítam ho, žijem ho“, povedal Novomeský o svojom najmilovanejšom bratovi duše, Sergejovi Jeseninovi. Paradox umenia a života dohnal vo svojej dobe oboch mužov rôznym spôsobom k nevyhnutnej smrti, ale kým žili, ich syntéza bola naplnením zmyslu najlepších hodnôt, ktoré sa im napokon „ceruzkou podarilo prepašovať“ z labyrintu 20. storočia do súčasnosti a v ktorého porozumení plného protikladov tkvie porozumenie dejín nás všetkých a našej prítomnosti.

Oj, život zvláštny
do sveta vplieta mnohé veci,
na ktoré človek nezlorečí.
Básnik z tých vecí veniec vije
a tvorí novú krásu poézie.

Laco Novomeský, zdroj: Wikipedia
(grafický dizajn Lívia Kožušková)

Rozdvojenie

„Dobijeme ťa, nečinná romantika sveta“, napísal Vladimír Majakovskij, najslávnejší básnik proletárskej revolúcie, v básni 150 000 000. Bolo treba skoncovať s rustikálnou romantikou, pôvabmi buržoázie, žobrákmi, s utiekaním sa k slepej viere. Bolo to treba nahradiť novými mýtmi všeľudského pokroku – duchom elektriny, parou rušňov, dobitím vesmíru, veľkolepým kolektívnym budovaním namiesto salónnej dekadencie. Ale ideový futurizmus sa v básňach Majakovského obdivovateľa Novomeského sotvakde nájde – jeho poézia začala vznikať v období „jari“ slovenskej literatúry, ktorá sa paradoxne začala po katastrofickej vojne, politicky ohlasujúcej zánik strnulého, odmietaného „sveta včerajška“. Básnicky bol bližšie Seifertovým pražským poetistom, ktorých bohom bol Apollinaire, moderný pokračovateľ dekadentných francúzskych básnikov. Guillaume Apollinaire, ktorý, pozorujúc v rozpuku modernosti sa rozplývajúcu romantiku zachádzajúceho sveta, vytrvalo zbieral franforce jeho pôvabov. Akoby práve oni mali dať vôňu novému a spravodlivejšiemu svetu, ktorý sa moderný človek rozhodol vybudovať bez ohľadu na minulosť; akoby pociťoval tú istú obavu, akú vyslovil Heinrich Heine svojmu priateľovi Karlovi Marxovi: že v tom novom svete nového človeka neostane miesto pre krásu. Obavu, pre ktorú Jaroslav Seifert tak nemilosrdne ironizoval pátos ruského futuristu, stavajúc vieru v umenie nad politiku: BÁSNIK MAJAKOVSKIJ JE MŔTVY, ale poézia / medový mesiac / kvapká šťavy / do kalicha kvetov. Novomeský chcel byť konštruktérom nového sveta futuristickej avantgardy túžiacej „z koreňa prerábať život“, nechcel sa však vzdať práve „koreňov“ opovrhovaného „včerajška“,
z ktorých vzišiel a nedokázal bez nich dýchať. Inými slovami, chcel byť „Marxom aj Heinem“ v jedinej entite ašpirujúcej na univerzálny ideál, tak, ako túto možnosť videl v Majakovskom. Až do chvíle, kým hrubá sovietska realita „nečinnú romantiku sveta“ skutočne dobila a Majakovskij sa v izbe moskovského hotela v apríli 1930 zastrelil.

Báseň, ktorá pred pár rokmi odznela na budmerickej konferencii a spôsobila zbožné ticho v konferenčnej sále, bola báseň Rozdvojenie z roku 1971, pravdepodobne posledná, ktorú Laco Novomeský napísal. Isto patrí aj k najmenej známym – v normalizačnom období musela z nej presakujúca bolesť utrápeného človeka znieť nepochopiteľne pre tých, ktorí v tom či onom zmysle vidia v Novomeskom chladnokrvného, pragmatického politika. Ale básnik, ktorý sa na nás pozerá z fotografií a ktorý ostal ako človek žiť v pamäti tých, ktorí ho poznali, má smutný, plachý pohľad, ušľachtilé črty tváre a jemné ruky zložené na stolíku niektorej z legendárnych bratislavských kaviarní, v ktorých komunistickí intelektuáli hľadali východisko zo situácie rýchlo sa valiacej v ústrety fašizmu. Na nostalgiu či duševné rozdvojenia nebolo času. Ako však má človek nemať na mysli tie „veci a vecičky“, pre ktoré svet miluje, chce ho vylepšovať a najmä nevytrhávať človeka z pôdy, z ktorej vyrástol, v dobe, ktorá si to vytýčila ako ideál? Prekladateľ Laca Novomeského do angličtiny John Minahane v nádhernej životopisnej eseji tvrdí, že až do konca
30-tych rokov sa Novomeský prikláňal k (poetistickej) téze, že umenie stojí nad politikou. Čo však neznamená, že aj umelec môže byť nad politikou. Báseň, napísaná na sklonku života, nie je len syntézou protirečení jedného človeka, ale obrazom čias, v ktorých ten človek musel žiť, pretože „umrieť ťažké nie je / oveľa ťažšie je život prerobiť“, ako Vladimír Majakovskij parafrázoval Jeseninovu predsmrtnú báseň.

Básnik 1931

„Ten, komu nebol daný do kolísky dar nespokojnosti ducha so všetkým doterajším a existujúcim, nikdy nepríde k objavom niečoho nového.“

Krátko po Majakovského smrti napísal v roku 1931 Laco Novomeský esej Básnik 1931, ktorá nebola uverejnená celých 35 rokov. Z dobrej príčiny: esej je radikálnym odmietnutím „puritánskej chladnosti“, „filisterského národného šovinizmu“, oslavou šialenstva prekliatych básnikov, ktorí sa „zúfalo usilovali o to, aby poetické dielo korešpondovalo s tokom udalostí“. Ktorých dielo bolo nie preto veľké, že vznikalo vďaka spoločenskému zriadeniu reprezentovanému „blbučkými vykladačmi umenia“, ale bolo veľké preto, lebo vzniká filisterskému poriadku navzdory. Laco Novomeský nemohol filisterskej úzkoprsosti vyhovovať ani inak: ak podľa neho Janko Kráľ „predstavil poéziu slovenskej literatúre“, bol to on sám, kto predstavil slovenskej poézii svet: Ak sa voľakedy od slovenských básnikov očakávalo, že budú predovšetkým kazateľmi národnej otázky nekompromisne ukotvenej v bukolickej krajinke slovenského vidieka, ako oslobodzujúci príklad velebil (opäť!) Guillauma Apollinaira: „Medzi nami Slovákmi pomohol mladým básnikom oslobodiť sa od zastaraných didaktických povinností poézie, hľadať a nachádzať zmysel poézie v poézii samotnej.“ Esej, uvedená Wagnerovou myšlienkou, sa po rokoch od svojho vzniku – po druhej svetovej vojne a vzápätí paranoidnom stalinistickom ťažení proti „buržoáznym živlom“ z komunistických radov – musela javiť ako nastavené zrkadlo priemernosti do šíku zaradeného indivídua, zbaveného schopnosti myslieť. Kapitalizmus a jeho nenávidená vyprázdnenosť boli preč, ale socializmus, keď sa šíky dali na pochod, sa zdal práve taký vyprázdnený. „Zdôrazňujeme, že veľkosť našich básnických postáv, veľkosť duchov, ktorých tu dnes vyvolávame, aby sa vysmiali dnešným držiteľom ich titulov, táto veľkosť bola podmienená tou wagnerovskou nespokojnosťou so všetkým doterajším a existujúcim“. Novomeský, ktorý zanietene naskočil na vlak progresu a modernosti, otvorene uvažuje o dotieravo sa vkrádajúcej neodbytnej otázke: je to tak, že progresívne moderné spoločnosti posadnuté produkciou – kapitalizmus a komunizmus – skutočne likvidujú zdroje poézie? Plnokrvnosť Novomeského básnika oveľa viac ako „z najreálnejšej básne súčasnosti, traktora“ vychádzala z pochmúrnej nespokojnosti Baudelairov, Rimbaudov či Nervalov a ich nedoceneného slovenského brata, „dedinského vagabunda Janka Kráľa“ – prekliatych básnikov, ktorých poéziu prekliala modernosť. So smrťou Majakovského boli napokon prekliati básnici, podľa Novomeského „jediní skutoční básnici“, definitívne mŕtvi. Poézia zomrela.

Básnik mesta

Veľkosť Novomeského básnika tkvie práve v tom, čo Novomeský ako politik odmietol, pretože to odmietnuť musel. V politike niet miesta pre rozdvojenia, vládne tam diktát rozumu, jednoznačné línie, poslušnosť, slepá viera. Náboženskú vieru „starého sveta“ nový materialistický človek pri budovaní nového sveta odmietol, lenže človek vieru potrebuje. Dialektický materializmus bez možnosti vnútornej kritiky, bez možnosti prežívať individuálny smútok, s povinnosťou organizovaného „hymnu na traktor“ to nahradil novou vierou, nadiktovanou povinnosťou voči socialistickej spoločnosti. Viera sa však diktovať nedá. V modely takto diktovanej masovej spoločenskej viery poézia nemá zmysel, pretože poézia sa, rovnako ako kultúra všeobecne, nedá masifikovať bez toho, aby neutrpela krása. Organizovaný potlesk más neteší, nie je zadosťučinením básnika, skutočné uznanie nedokáže prichádzať ako ladne zorganizované pohyby anonymných tisíc na spartakiádach. Básnici sa stávajú povinným čítaním, ale nezasiahnu srdcia ľudí, ktorým sa usilujú odovzdať svoje posolstva. Naopak, stavajú sa na pranier a tí, ktorým obetujú svoje celoživotné úsilie, sa stávajú ich katmi, lynčovateľmi, prví na nich napľujú, súc prvými, ktorí z nového spoločenského poriadku ťažia najväčšmi. Nie je ľahké chcieť unifikovaným svetom chcieť povzniesť masy, keď sa v nich stráca človek, básnik, túžiaci ako vietor prenášať krásu
z doby do doby, zachrániť to, čo je v každej jednej epoche hodné ochránenia a odovzdávania, bez ohľadu na trápenia a bolesti tej epochy. Básnik sa nesmie zmieriť so žiadnou dobou, so žiadnym systémom, nesmie splynúť so žiadnou masou, hoci pre ňu aj spieva. Vždy musí ostať sám, tak, ako mu krutú, a pritom jedinú možnú voľbu pri kolíske dali do vienka sudičky:

Si sám, a sám aj budeš žiť

Inými slovami to vystihuje Frédéric Schiffter: „V texte Hanba básnikov má francúzsky spisovateľ Benjamin Péret pre Louisa Aragona a Paula Éluarda len sarkazmus, pretože v čase okupácie priviedli poéziu do služieb vlastenectva, hoci „ona, patriaca všetkým časom a všetkým miestam, vlasť nemá“. Nakoľko si básnik pokladá za česť revolučne bojovať proti takému alebo onakému, „hnedému či červenému“, útlaku – Péret v roku 1936 vstúpil do radov španielskych anarchistických ľudových milícií „kolóny Buenaventuru Durrutiho“ – natoľko nemá jeho poézia „do boja zasahovať inak, ako len jeho osobnými skutkami“. Keď sa básnik spoločensky angažuje, neuzatvára svoje verše do klietky či svoje slová do ideologickej frazeológie: Stáva sa ich prvým a najnásilnejším utlačovateľom.“

Tú tému melancholického túženia a vnútorného osamotenia spracovali takmer všetci jedineční umelci, a aj Novomeský bol nepochybne bližšie schopenhauerovskému či nietzscheovskému osamotenému aristokratovi ducha, ako proletárskej poézii podľa stalinistickej reformy Andreja Ždanova. To, čím sa umenie a poézia v ktorejkoľvek dobe stáva silnou, jadrne vystihujú verše z básne Básnik iného veľkého ruského básnika inej doby, Alexandra Sergejeviča Puškina:

Básnik, ty radšej sa vyvaruj hlučnej priazne.
Nadšené pochvaly stratia sa ako dym:
Hlupák ťa odsúdi a dav sa smiať vie strašne,
no ty len zatni sa, stoj hrdo tvárou k nim.
Si kráľ: ži sám. Choď voľnou cestou svojej básne,
kam ťahá ťa tvoj duch, ta k diaľkam slobodným,
kreš dielo do tvaru s nadšením robotným,
odmenu nežiadaj. Veď máš ju v sebe vlastne.

Pravdaže, Novomeský vie, že „láska k ľuďom patrí k poézii rovnako ako soľ ku chlebu“, ako však zbaviť krásu jej neuchopiteľnej individualistickej prchavosti a dostať ju do rúk ľudí tak, aby ju nerozdrvili? Je to neuskutočniteľná úloha: krása je metafyzická a nemôže sa jej dariť tam, kde je metafyzika nahradená diktátom rozumu a produktivizmu, nemôže sa jej dariť vo vojne tried, pretože sama triedy prekračuje, spájajúc v nich tak ťažko prežívajúcu a zastieranú univerzálnu ľudskosť.

V Aforizmoch k životnej múdrosti definuje Schopenhauer filistra ako bytosť zbavenú akejkoľvek duševnej potreby, a preto necitlivú voči kráse
a neschopnú estetického pôžitku. Novomeský hovorí to isté, keď háji prekliatych básnikov – Baudelaira, Verlaina, Nervala či Rimbauda, ale aj Wildea, vydedencov svojej doby, o ktorej azda veril, že môže byť nahradená spoločnosťou, ktorej podmienky nebudú diktovať duševní filistri.
Ako uvádza francúzsky estetik Fédéric Schiffter,

„Filister estétovi nezazlieva len to, že ´sa zaobíde bez všetkého, pretože má sám seba´, ako sa na tom zabáva Schopenhauer, ale aj to, že namiesto účasti na spoločenskom živote sa zaoberá dielami, že sa viac ako o svojich blížnych zaujíma o románové postavy a že oči má len pre obrazy a nie pre prírodné scenérie. Jeho zločin, skrátka, spočíva v tom, že hreší proti všeobecnej vnímavosti, rovnako ako Jean Floressas Des Esseintes, dekadentný hrdina románu Naruby od Jorisa-Karla Huysmansa, ktorý dlhodobo očarený krásou kvetov sníva o stvorení inej kveteny: ´Keď umelé kvety napodobia kvety skutočné“, zachce sa mu „prirodzených kvetov, ktoré imitujú kvety falošné´. Filister má sčasti pravdu, ale len sčasti. „Dobre si prezrite, rozanalyzujte všetko, čo je prirodzené, všetky skutky a túžby prirodzeného človeka. Okrem hrôzy tam nenájdete nič. Všetko, čo je vznešené a krásne, je výsledkom myslenia a zámeru,“ píše Baudelaire. Aby to bolo ešte horšie, viac ako mysleniu a zámeru pripisuje práve imaginácii, „kráľovnej všetkých schopností“, ktorá „naučila človeka morálnemu zmyslu farby, obrysov, zvukov a vôní“, poslanie stierať prirodzený, priveľmi prirodzený život, aby sa mohla odhaliť realita, ktorá je hodna toho, aby bola videná. Na vyjadrenie predpokladu, že to, čo si nevšímame, neexistuje, Oscar Wilde v súlade s Baudelairom zdôrazňuje stvoriteľskú silu umeleckej imaginácie. Medzi predmety pozorovania ju nepovýšila autentická príroda, ale umenie...“[2]

Lenže poézia nie je politika, a politika neznáša pochybnosti do krásy ponorených námesačníkov: umenie tkvie v individuálnej metafyzickej schopnosti vnímania a to sa nedá naordinovať žiadnou, hoci sebalepšou spoločenskou dogmou: v 50-tych rokoch bol najhorlivejším predstaviteľom „ždanovovskej“ čistky v literárnej vede Július Šefránek, ktorý o Novomeského poéziu zaradil veľmi jednoznačne: „Novomeského poézia nikdy nebola socialistická. V jeho zbierkach sa nenachádza jediný socialistický verš.“ Akým právom ktosi, indivídum alebo masa, ukazuje prstom a súdi, čo je a čo už nie je socialistické? Odkiaľ tá nenávisť, závisť a opovrhnutie? Dokonca aj keď Novomeský po prvý raz vyprodukoval explicitne politické dielo, zbierku Svätý za dedinou, Šefránek pokračuje: „Vyjadruje v nej len smútok, biedu, samotu, porážku... jedným slovom, kapituláciu pred fašistickým nepriateľom... Novomeský predstavuje nebezpečný príklad sklamania v osobnosti básnika; demoralizujúci príklad dualizmu, podľa ktorého môže byť básnik niečím iným v politike a niečím iným v poézii...“[3]

Našťastie, Šefránek mal pravdu. Básnik musí rešpektovať vlastnú osobnosť, ak nechce skĺznuť od priemernosti. Našťastie, Novomeský sa zmýlil, keď sa na čas stal politickým gottwaldistom. Azda nie je náhoda, že komunistickí intelektuáli, súdení v stalinistických čistkách ako „buržoázne živly“ či „buržoázni nacionalisti“ – pokiaľ išlo o slovenských „nepriateľov ľudu“, mali takmer všetci, ak nie všetci, korene v mestskom, hoci i malomestskom intelektuálnom prostredí, a nie je náhoda ani to, ako sa tvár slovenských miest po Gottwaldovom prevrate zmenila na úkor krásy, ktorú „pracujúci človek nezrádzajúci ľud“ masifikoval tak, že zmizla, či sa stratila podobne, ako Majakovského básnik roku 1931. Ladislav Novomeský, bol, podľa mojej osobnej mienky a podľa toho, čo mi navráva cit a rešpekt voči pokusom sceliť vypreparovanú slovenskú kultúru, pre Slovensko tým, čím bol pre frankofónny svet Guillaume Apollinaire: „Prvok melanchólie ako východiskový psychický moment apollinairovskej básne je dopĺňaný a vyvažovaný pocitom opojného stotožnenia so svetom, a preto uveríme básnikovi, že vlastnou podobou jeho inšpirácie je rovnako smútok i radosť.“[4] Apollinairovská poetika – z pohľadu spoločenského diktátu dekadentná, slabošská, defenzívna, demoralizujúca
a dualistická – je včlenená do Novomeského prakticky výsostne mestskej – v slovenskej literatúre i spoločenskej percepcii opäť „nepriateľský“
a „cudzorodý“ prvok – poézie:

„... Potom som stromoradím kráčal dole k mestu,

šťastný, že zjavil sa mi zmysel tejto scény,

blažený z poézie,

ktorá nám odhaľuje skryté mená vecí,

tajomstvá javov,

podstatu sveta.“

(Krásny deň, zo zbierky Svätý za dedinou)

Básnik 1971

Dokumentárne zábery z augusta 1968 zachytávajú Ladislava Novomeského, ako zúfalo plače na ulici plnej okupačných tankov, keď ním tak úzkostlivo chránený kult krásy a poézie naposledy v jeho živote narazil na nemilosrdný nôž politickej reality. Obraz tragédie zlomeného človeka dramaticky podfarbujú trasúce sa ovisnuté plecia, chvejúce sa pery a vlasy rozstrapatené vetrom v agónii ustrnutej Štúrovej ulice. Redakcia Kultúrneho života bola hneď na tej ulici. Novomeský podpísal petíciu proti okupácii okamžite. Potom sa, takisto naposledy, ako mytologický hrdina Bellerofontés strmhlav pustil zvíťaziť nad súdobými bohmi. Veril, že situácia napokon nebude taká zlá. Naivné? Hlúpe? Možno. Novomeský, politik, bol predovšetkým básnik. Básnik má nielen právo, ale predovšetkým povinnosť nikdy nezanevrieť na ideály, ktoré ho formujú, a na kult krásy, ktorý musí uchovávať navzdory všetkým nástrahám vyprázdneného diktátu rozumu. Tak ako Bellerofonta ho však
z výšav jeho ideálov normalizační bohovia zrazili, a pri troche zveličenia môžeme povedať, že rovnako ako antický opovážlivec, aj Laco Novomeský ešte začas blúdil svetom ako pomätený, kým ho z neho nevyslobodil boh smrti Thanatos.

Oscar Wilde po prepustení zo žalára už nikdy nič nenapísal a definitívne zlomený zakrátko zomrel. Sergej Jesenin a Vladimír Majakovskij vyriešili nezmieriteľné dilemy rýchlo sa meniacej doby guľkou do hlavy. Novomeský sa vtedy rozhodol žiť. Po roku 1968 však napísal jedinú kompletnú báseň, tragické Rozdvojenie, priznanie porážky, straty nádeje, smrť. Jeho duševné aj telesné zdravie chradlo. Do svojho posledného žalára sa na rozdiel od Wildea zavrel dobrovoľne, odhodlaný vylámať mreže, o ktorých vedel, že sa ich nepodarilo vylámať generáciám vzbúrených básnikov. Nevylámal ich ani on.

Ilja Ehrenburg v roku 1966 napísal, že Novomeský, ktorý prežil všetko, čo mohol osud pripraviť človeku 20. storočia, napriek tomu ostal mladým. Bol to on, kto napísal, že Laco Novomeský si právom zaslúžil získať v Európe povesť jedného z najväčších, ak nie najväčšieho básnika našich čias. Cez toľké dejinné zvraty a zlyhania 20. storočia, v ktorom musel žiť, sa mu predsa podarilo prepašovať z „prekliateho básnictva“ minulosti do súčasnosti ten rozpor, bez ktorého poznania a snahy pochopiť ho nemá prítomnosť chuť a zmysel ostáva neviditeľný: Bol komunistom aj „buržoáznym nacionalistom“, vlastencom aj kozmopolitným „zradcom“, svätcom mestskej kaviarne za slovenskou dedinou, politik modernosti, znepokojujúco oddaný prastarému melancholickému kultu krásy. Dejiny často vyprázdňujú „blbučkí vykladači života a umenia v šíkoch práve užitočných politických zriadení, ale, slovami Borisa Pasternaka, „svoje porážky od svojich víťazstiev ty sám nesmieš oddeliť.“

ROZDVOJENIE

Neplač, ak plačeš, nevzlykaj, ak sa ti chce vzlykať.

Len rušaj vpred a smelo a odnikiaľ a nikam.

Môžeš sa spoľahnúť, že náhoda slepá

Ti pomôže nájsť jeho a naisto aj seba.

A nezačleňuj veci kamsi do neznáma,

Nehľadaj ich pôvod v čudnej ríši zdania,

Nečuduj sa im celý ohúrený,

Veď všetko má svoj koreň v našej čiernej zemi.

Tam je ich vznik. Tam kotvia korienkami,

Ako keď námorník ju šmarí gestom priamym,

Hľadajúc najsúcejšie miesto pre ňu,

Pre starú zafúľanú kotvu zhrdzavenú.

V nezbedných hĺbkach mora vše sa ťažko meria,

Lež čo by básnik nezaklesol do prímeria,

Nech by sa aj stalo, stvora, klesajúca do nôh,

Pojme ju vozvýš, až nad seba z týchto trápnych polôh.

Len pravdu povedzme si, nech by bola aká,

Či je zem ozaj plodná, či ju zmáča mláka?

Vyhúkne znenazdajky ani zo zámotku

Motýľček pochabý a kväcne za veršíkom bodku.

Hľadám a hľadám čo len náznak zmeny,

Tú, čo by zo mňa sňala kliatbu rozdvojení.

Prisahám, aj na to by som pristal,

Že z fantázie vezmem čo to do priehrštia.

O viacej by som namojdušu nestál.

(Apríl 1971)

TEARING IN TWO

Do not cry, if you cry, nor sob, if your sobs sound,

but boldly press ahead, from nowhere, nowhere bound.

On this you may depend, blinde chance will come to help,

will help you find him out and surely find yourself.

And do not tidy things away to the unknown,

nor seek in strange appearance where they first were sown,

and do not stand astonished before them, and aghast,

for in our own black earth all things are rooted fast.

There is the origin, the roots there anchoring,

as when the sailor with a forthright gesture flings

the old corroded anchor, ravaged by the rust,

seeking for it the place appropriate and just.

All´s measured ardously in the naughty depths of the sea,

let but the poet not sink to mediocrity;

even if he does – the creature falling on its heels and toes,

he´ll reaise i tup above itself, high, from this painful pose.

Let us but tell the truth, even should it be harsh,

if the earth is truly fruitful, or only a puddled marsh?

A fragile butterfly, as from a cocoon, will rise

behind the line, to lay a full stop... by surprise.

All that I seek and seek: a sign of change, of the new,

that would take from me the curse of tearings into two.

And for its sakes, I swear, oh, I would even agree

with outstretched hands to gather something of fantasy.

(Preložil John Minahane)

POUŽITÁ LITERATÚRA:

Apollinaire, Guillaume: Tendre comme le souvenir; Gallimard 1952

Minahane, John: Ladislav Novomeský, Slovak Spring; Belfast Historical & Educational Society, 2004

Novomeský, Laco: Dielo I, II, Tatran 1984

Chuť smútku – Charles Baudelaire, Guillaume Apollinaire, preložil a esej napísal Ján Števček, Tatran 1980

Schiffter, Frédéric: Krása, estetická výchova, Inaque 2014