Viete, ako sa dá spojiť kozmopolitné s metafyzicky kozmickým? Zaujímajú vás kultúrne archetypy i historické kontexty. Básnická kniha Mimochodom približuje vedomie moderného Európana, hľadajúceho duchovný rozmer a živú kultúrnu pamäť civilizácie, ktorá hrozí technokratickým redukcionizmom. Živá a imaginatívna poézia.
Stratený kontinent sa blíži priamo k nám.
Atlantis, Atlantída,
ktorú sme tak dlho hľadali.
Hory povoľujú, vynára sa jazero a obloha ako
modrý úžas. Akýsi hlas hovorí:
choď jej oproti, skús sa zabývať, potlač
tie ťažké dvere. Víta nás vírenie prachu, pavučín, svetelná bielizeň.
Aj tak však vchádzame, aj tak si tam líhame.
Tradičné spojenia povoľujú, dvíha sa nevídaný príliv,
nad nami tmavé vrásnenia. Pridlho ideme,
zem pod nohami trápime. Nezastali sme náhodou?
Pozeráme hore na zblúdilé hviezdy, chceme ich spočítať,
chceme ich pritiahnuť. Ďaleko za nimi, sa jemne mihajú
vzdialené civilizácie, čakajú, kým sa k nim vrátime
v lístí, so sľubom v očiach. Svet je znova bezpečný,
otvorte. Stoja tam, počúvajú, ruky obťažkané kľúčmi,
rovnako dávnymi, rovnako početnými, ako tie naše.
Športujete? Básnická zbierka Šport túto ľudskú kratochvíľu vykresľuje s mnohými súvislosťami, no hlavne s ďalekosiahlymi dôsledkami, ako v podstate nezmyselnú aktivitu.Zefektívňujeme svoje činnosti, aby nám zostal čas na šport – a ten realizujeme, trénujeme a cvičíme, aby sme dokázali ešte viac zefektívňovať všetky ostatné aktivity. Čitateľský zážitok plynutia a éterickosti vyvoláva i stále prítomný motív dychu, dýchania, ale aj dusenia sa, ktoré spája šport a rozprávanie, resp. písanie.
V knihe boli použité objekty Patrika Illa a fotografie Petra Balcara.
filtrujem
vydychujem možnosti
aby sa neprejavili v čine
premieňam možnosti
na vzduch
v prázdnych miestnostiach
stačí keď sú
zariadené potrebnými predmetmi
aby boli zanechané
čo najmenšie stopy
vydychujem všetko
v čom som nechcela zanechať
svoju prítomnosť
vydychujem aj túžbu
byť čo najmenej dôležitou súčasťou
nechcem niesť zodpovednosť
za prítomnosť častíc
zodpovednosť zaťažuje
a ťažký predmet padá rýchlejšie
nepotrebujem lietať
stačí keď čas
medzi strachom pred pádom a dopadom
bude dostatočne dlhý
Debutant Memfer ponúka doposiaľ nevídaný typ na pomedzí poézie a prózy, akési mémpunkové básne v próze. Estetické chvenie sa objavuje v zlomoch, montážnych prechodoch, rýchlych obrazových premenách. Rovnako rýchlo, ako sa menia obrazy, sa mení aj výraz: humorné sekvencie prechádzajú rýchlym strihom do irónie, trpkosti či chladného odstupu, ale vzápätí sa lyrický subjekt otáča k silnej senzibilite, citovosti, až na hranicu akceptovateľnej miery nadnesenosti či nostalgie.
na konci chodby je snáď motýľ. na začiatku nie je nič, kukla ktorá visí medzi tým je Room Of Tribal Reassembling. fokusuješ oči do ohnísk. v pahrebe tlie obelisk, lemovaný klingonskými znakmi. blúzniš, kriesiš sny, na chrbte cítiac pohľady ostatných. rozhodnutý, vsunieš si tvár do masky, pripravený vstúpiť do kukly. čokoľvek sa stane vo vnútri zostane zas iba vo vnútri. čakáš, trpezlivo, hodiny a dni. to sú podmienky a ty si pristúpil.
Výberom z básní Priezračná červená (Läpinäkyvä punainen) fínska poetka Anni Sumari predostiera tie najzákladnejšie otázky a robí to nesmierne intímne, akoby svojmu čitateľovi písala osobný list. Ojedinelý etický imperatív sofistikovaným spôsobom aktualizuje mýtické večné témy. Čaro jej básní spočíva v spojení analyzujúceho dôvtipu a lyrickosti.
I.
Zabezpeč nám našu každodennú
metamorfózu v seba samých:
náročné a neľahké odbočenie na postrannú uličku.
Obrad prechodu nabok, k spoločnej veci.
Kiež by som mohla byť tou, ktorou som:
tou, ktorú nik nepozná,
ktorú nik nežiada o radu,
ktorej sa nik nemôže dotknúť
a ktorú poznám lepšie než
drobné telo, ktoré ma uchováva:
som hosťom v tomto dome,
toto telo je pre mňa ako páska na očiach.
Nemala som inú možnosť než prísť,
a išla som sem pomaly.
Úzkymi cestičkami, prielivmi,
po schodných trasách údolí,
pridrobčil hlas krvi až sem.
Prišla som, aby som spoznala mnohé veci,
nič originálne v tom nebolo.
Využila som ponúkané prostriedky.
Skôr než je niečo biele, obelie to,
skôr než je to žlté, ožltne.
Čo sa stalo,
stalo sa predo mnou.
Do rúk mi nasypali božsky jemný piesok,
s radosťou som hľadela, ako mi preteká cez prsty.
Keď som otvorila svieže, čerstvé okno,
moja nevôľa sa rozšírila do izieb.
II.
Každé ráno sa učíš niečo o sebe.
Vyslovuješ názory, ktorých sa dá držať,
čuduješ sa, skade sa berú –
tie názory, ktoré sa menia podľa okolností,
rovnako pochopiteľne.
Pripomínaš si, čo si sa naučila,
tak sa znalosti vracajú každý deň.
Všímaš si zmeny, ktoré sa dejú,
aj keď si si ich nevytesala do skaly.
Od podcenenej vášne prekvapujúco opúchajú pery
a západ slnka mení svoju farbu.
Sme pre seba navzájom "ty"
a základom seba samých.
Ty, láska,
by si mohol byť ty a my a
– neočakávane sa blížiaca, pristávajúca čajka milosti –
by si sa zjavil z prázdna ako duša.
Pred vašimi očami sa odohrá stvorenie príbehu z vody. Zdržanlivý, no priamy hlas vás bez ornamentalizmu a verbalizovania prenesie do morskej krajiny splývajúcich tvarov. Prižmúrite oči a uvidíte svet v širších magicko-logických súvislostiach.
Ak sú obrazy mechanizmom
na prenos citov
jednoduchosť ich foriem
kompenzujem bohatosťou zámerov
jednorozmerných
bezpečne skrytých
pod ploskáčmi
na dne
pod kubíkmi mora
v temnejúcej tiaži
s belasou medúzou
na zvýraznenie kontrastu
aby nebodaj nevyplávali
zahovárame
odďaľovaním ponárame veci
pod prah zaostriteľnosti
Tiaž hĺbky všetko zažehlí a
tretí rozmer radi oželieme
Ako však rafinovane pospájať
všetky plochy tak,
aby sme sa ráno
budili svieži,
so spojitosťou svetla
aj pri obnovujúcich sa
korienkoch vlasov
aby nám v noci nevyprchalo,
čo už stáročia existuje
len v mysliach niekoľkých jedincov
aby sme nepodľahli panike,
keď zistíme, že viac než o mystiku
ide o schopnosť využiť
vlastnosti svetla
vo svoj prospech
vlastnosti jazyka
na zahovorenie
gumovanie neistých obrysov
spod rozhodných ťahov
priamo do centra presvedčivosti
Už názov tretej Solotrukovej knihy napovedá, že predmetom básnikovho výskumu sa tentoraz stáva súhra predmetnosti a silových polí. Od detailov osobne zažitého sa autor vydáva na objavnú plavbu oceánskou semiózou sveta.
Hoci je tento cyklus desiatich skladieb snahou o spájanie, gravitačné usúvsťažnenie napohľad odťažitých súvislostí do polyfónneho efektu, autor zároveň venuje samostatnú tvorivú pozornosť každému detailu. Nepoúča, pozoruje, depersonalizujúco „splýva s prostredím", necháva, aby sa prejavilo svojou prirodzenou nosnosťou. V jeho svete sa prenášajú frekvencie rovnako prirodzene ako šálka kávy na stôl.
V básnickej knihe Biele rukopisy Mila Haugová potvrdzuje svoj dlhoročný sústredený záujem o archetypálne vzťahy v ľudskom vedomí, postihujúce svet v jeho základných významoch.Autorka sa sústreďuje na presnosť pomenovania a jeho včlenenie do tvaru básne. Jej básnická výpoveď, vybudovaná na opozičných významových paralelách smeruje k mnohovýznamovosti. Básnický subjekt podstupuje rozmanité návraty, poddáva sa spomienkam a retrospektívnym úvahám, ale aj intelektuálne štylizovaným reflexiám.
Na obálke bol použitý objekt BMX Lohmera (foto: Ľubomír Slezák)
Ten drsný vietor z kopca
je celkom môj v ňom
zviera svetla kôň
Nad riekou Gail
úzky pohyblivý
most je tvojim pohybom
Na kopci chýba zenový
kláštor Stádo kôz
zrastené z hmlou
Nestavaj na moste dom
ani v zimnom
haiku
28. január 2007 večer v inej izbe
Štvrtá zbierka Martina Solotruka je zaujímavým krokom na ceste za moderným súčasným výrazom slovenskej poézie. Autor si je vedomý tradície a rozvíja viaceré najinšpiratívnejšie impulzy poetík povojnového obdobia, predovšetkým konkretistov a osamelých bežcov.Po predošlých výskumoch a následných „teóriách" sveta Solotruk študuje rozmedzie osobného, zdanlivo profánneho prežívania, encyklopedického vedomia o svete a ritualizácie každodennej skúsenosti, aby ich spojil do mytologizujúcich kontextových štruktúr.
Tomasz Różycki patrí do poľskej generácie 70-tych rokov, o ktorej sa ako o skupine hovorí len v posledných rokoch. Jednotlivých autorov spája irónia, ktorá si je vedomá sama seba, „ľahká", nenápadná a vážna, ako aj spôsob vyjadrenia – vyjadrujú sa priamo a nekomplikovane, bez ilúzií minulých básnických pokolení. Różycki zobrazuje svet plný rozporov. Jemné metafyzické rozjímania nad každodennosťou a bizarné obrazy sa spájajú do farebnej mozaiky. Prekvapí zmyslom pre vnímanie a zobrazenie detailu, ale aj zaujímavým spojením bezprostrednosti, otvorenosti a irónie.
Na obálke bola použitá fotografia Nora Knapa.
Ten môj syn hovorí pravdu, a nepodobá sa to
ničomu, čo som doteraz počul,
čo hovorili v televízii, čo hovoria vo Varšave
a čo syčia v novinách. Týmto spôsobom jestvuje
svet, pretože všetko, čo sa v ňom deje,
deje sa len dieťaťu, nič viac nemáme
okrem vlastného detstva – zvyšné veci
to je len noc a deň, deň a noc, adresy, koľajnice
telefóny a postele. Za oknom je jar,
môj syn sa učí rozprávať, opakuje výrazy
úplne nevýrazne, neskôr z nich vzniknú
zošity a slovníky, celá mytológia,
a hoci opakuje po mne, nepodobá sa to
žiadnemu jazyku. Môj syn hovorí pravdu.
- apríl 2004
Autorka básnickou knihou Ľubľana potvrdila a prehĺbila svoj „básnický egocentrizmus" a v jeho rámci špecifický druh nepredvídateľnej, impulzívnej imaginácie. Ta pôsobí prekvapujúco ucelene vďaka autorkinej ukotvenosti v intelektuálno-kultúrnom diskurze. Svet „malých skutočností", posunkov a dejov spája poetka so svetom „veľkých mien" a abstraktných pojmov často jediným neuveriteľným gestom, a to buď pomocou montáže alebo básnického obrazu. V niektorých básňach upozorňuje na „vykĺbenosť tohto sveta" a surovosť dnešnej doby, pričom apeluje za návrat k ľudskosti, hlbší zmysel lásky a súcitu.
05.
Ak sa skloním pred inčtinktmi más,
hostia viac nepraskne.
Krása skĺzne z tela.
Duch skutočnosti ostro vonia.
To prasknutie roznesie všetko obyčajné.
Desaťročia na perách lovia sny
omeškané vo všednom čase, len
aby mohli prísť.
60.
Domy stoja na piesku, sú vysušené a spálené.
Beduína neprilákajú kovy, mramor, ani sklo.
Bystrosť ho privolá. Žblnkotavá a svieža.
V tichej záhrade si odmotáva hlavu a rozpráva
o kvetinách z dávnych krajín.
O ženách, čo neupadli do zabudnutia generácií.
Bez predsudkov ukazuje ich napredovanie
a svoju tvár. Duša dvojníčka
príde k nemu, lebo studňa ich obe rozuzlí.
Pozorujú sa z rovnakej vzdialenosti,
preto zriedkavejšie padnú a rýchlejšie vstanú.
28. máj 1949
64.
Zlomyseľný vietor mi dokaličí slová.
Mám sa s ním popasovať mečom?
Nevydarený život sa celí
zvnútra navonok.
Uprostred margarét vyrastie veľké slovo,
na ktorom zaveje zástava.
Nadšenie jej vanie priamo do tváre.
Básne Moniky Rinck pôsobia naratívne, tematicky pestro a ich humor vyplýva z obradnej samozrejmosti s akou sa v nich stretajú inak nespojité svety. Motívy, ktoré si vyberá, sú niekedy veľmi neobvyklé až exkluzívne, vymykajú sa tradičnému ponímaniu „poetického". Nahromadením asociácií tesne vedľa seba vytvára akýsi prudký vírivý pohyb, ktorý čitateľa strháva do poetickej hĺbky.Monika Rinck písanie básní nazýva „rytmickou slávnosťou" a prirovnáva ho k stavbe hniezda. Vo vydarených veršoch sa tak rovnakou mierou spája ochrana, dvorenie a zvádzanie. Jej poézia kombinuje jazykovedné myslenie, romantizmus a pop so štipkou aplikovanej biológie.
vo všetkých fázach riasenia hniezdia trsy,
stlačené balíčky, nahusto, natesno a nemo,
chúli sa v pukoch nutkanie k tučným
omámeným stredom, purpurovým a/alebo bielym,
sklonené kvety bývajú chrbtom k sebe
na rastlinných stonkách a kvitnú si doguľata.
keď začalo pršať, pri steble
vo veľkej ruke držala som ťažkú hlavu
a vyháňala detstvo do vlhkého povetria,
ostré výkriky, chcenie, svätodušné vábenie,
ktoré sa stalo vášňou. rozmanité túžby sa vynárali
a znova mizli. keď som začula šepot
jej tisícich kvetov, chcela som
zmoknutú ružu čuchrať, húžvať, plieniť,
chcela som jej šklbať kvety, rozhádzať ich,
rozšliapať ich, volať priateľov, poďte a pozerajte,
čo tu ja mám, tučné veľké kvetinové čudo,
guľatú mačkohlavu, bielu a bezokú, ja, ja,
ja chcem tú mačaciu hlavu, ktorá nie je žiadnou mačkou,
prehnať cez bláznivú svorku svojich predstáv.
zničené a dochytané, nie nezranené
nechala som vznešené ruže zmeravieť
uprostred tých dráh, ktorými sa detstvo náhli.
Témami priamočiarych, takmer minimalistických básní Petra Macsovszkého sú otázky času, telesnosti, identity, priestoru a vyrovnávanie sa jednotlivca s poznatkami modernej fyziky.
Ta človeka nútia znovu hľadať súradnice svojho bytia. Autor uprednostňuje rytmus a melodiku, aby tak zvýraznil rečnícke (litanické či mantrické) gesto. Miestami sa objavuje inšpirácia Ch. Bukowským a L. Ferlinghettim. Niektoré z kompozícií štruktúrou pripomínajú texty populárnej hudby, no zvýšenú komunikatívnosť vyvažujú termíny z fyziky, matematiky, kartografie a reklamy.
telo na posteli
zostaneš v ňom sedieť
ale nábytok nepostojí
odpustil si mu
tých niekoľko svalov
teraz telo vystieraš k ruke
na niečo sa tebou ukazuje
siahneš či vieš
azda aj na predmet
akési rozhodnutia
vytrvalé a naporúdzi
kotví pri nich
čerstvý ruch promenády
(sťažne a terasy)
ani ta sa už nevyberieš
pod tú nebeskú klenbu
trepotajúcu sa
v lebkách zdravých
Druhá zbierka básní poetky, filmovej teoretičky a prekladateľky Márie Ferenčuhovej Princíp neistoty je vystavaná z dlhších básnických celkov, tematicky navzájom prepojených v jednotlivých cykloch.
Písanie sa pohybuje na pomedzí lyriky a epiky a drobnokresbou mapuje intímny svet hrdinky. Moment hľadania vlastných súradníc v odcudzenom svete preniká téma času a časovosti. Obrazy premien, keď sa lyrická hrdinka stáva (partnerkou, matkou, sama sebou), sú zachytené prostredníctvom fragmentov príbehov. Za prenikavým analyzujúcim raciom sa skrýva vnímavá bytosť s jej autentickou skúsenosťou a úžasným citom pre detail.
I.
Leto neodchádza, zostáva ako zápal na vydýchaných cestách,
teplý kameň, ani stopy po krokoch (a predsa vlhký vzduch);
rany sa nehoja, rovnaký pohyb každé popoludnie — rukou si
z očí zotrieť prach a olej z rozohriatych kolies. Október.
Ani nie návrat: trvanie v štrbinách — mesto si nepamätá,
nechceš si ani ty: stŕpnuté chodidlá, popraskané ruky, prečo si nepriznať —
úžina, pasáž, spoza rohu sa namiesto (inej) spomienky vynorí
ulica. Ďalšia. Rovnaká.
A na peróne šialenec, načisto opustený
(nikto sa ho už nečaká), prestupná stanica Réaumur-Sébastopol:
na samom vrchu spí človek v ponožkách,
z jednej mu trčí obväz, no iba málokto si trúfne zakryť nos.
Za oknom bez roliet sa ktosi opíja,
celkom sám, za oknom s roletou si premaľúvam tvár,
nevetrám, potichu vzývam telefón,
až napokon zaspím.
Tretia básnická kniha Katarína Kucbelovej Malé veľké mesto zobrazuje fenomén mesta ako premietacej plochy kolektívneho prežívania súčasného stavu sveta. Zároveň aj individuálny osud, konkrétny príbeh ako súčasť kolobehu širšie koncipovaného sveta, urbánnej reality.
Autorku zaujíma spôsob a miera situovanosti človeka v súčasnej civilizácii, jeho ašpirácie a neschopnosť zasiahnuť alebo sa prispôsobiť jej chodu, ako aj vplyv architektonických výdobytkov postindustriálnej spoločnosti na jednotlivca. Skladba zaujme nielen tematickým zameraním, ale aj spôsobom výstavby veršov, minimalistickým výrazom a akcentovaním poínt.
I.
deň je vždy
v hraniciach fyzických
možností
možnosti
predkov
sa zhodnocujú
každý deň
nie je istá
moja prítomnosť
v každodenných činnostiach
ktoré tvoria
každodenný život
nie je isté
či sa budú môcť
poistiť svojou minulosťou
deň je stále najväčšia istota
II.
v uliciach sa menia udalosti
ulice si požičiavajú vždy iné mená
my meníme ulice
a požičiavame si vždy iné byty
deň je stále najväčšia istota ale
pravidlo číslo jeden je nepočítať
pomocou týždňov rokov storočí
v tomto prispôsobivom meste
je minulosť menej istá ako budúcnosť
nie je ľahké žiť na hraniciach
Zväzok Básne z pozostalosti je výberom z básní, ktoré Anna Snegina napísala sčasti počas svojho života na Slovensku, sčasti po odchode do Ruska.Dobu a miesto vzniku väčšiny básní však možno, vzhľadom na nejasné biografické osudy autorky, určiť iba veľmi problematicky. Textová podoba a štruktúra predkladaného výberu sa snaží rešpektovať tematickú, ideovú, estetickú či biograficky podmienenú príbuznosť a blízkosť jednotlivých básní.
(***)
Za touto bielou stenou čaká svet.
Údery srdca mi však hovoria čosi iné:
niet steny ktorá by predo mnou stála.
Zrnká prachu nepoznajú spočinutie.
Vtáčik zaklopal na okno.
(***)
Medzitým ako som pohrúžená v meditácii zabúdala na svet
slnko opísalo veľký oblúk
a zapadlo do misy s marhuľami.
Podídem k nej a jednu si vyberiem:
v otvorenej dlani planúce slnko.
(***)
Vietor sa dnes celý deň preháňa krajinou.
Pozerám za ním ako odchádza a ako sa vracia späť.
Slnečnice so sklonenými hlavami hľadia do zeme.
Na čo asi myslia?
Rozostavím slová ako hviezdy na nebi.
Autor svoje básnické texty komponuje ako koncentrované vizuálne obrazy, často inšpirované výtvarným umením. Mnohé básne sú bezprostredne prepojené s vizuálnym svetom – filmom, fotografiou, sochou, maľbou – usilujú sa o priestorovosť. Zároveň však sleduje neukončenosť, fragmentárnosť výpovedí, ktoré fungujú ako návody na použitie.Debutová zbierka Daniela Grúňa je jednou z iniciačných kníh edície básnici-výtvarníci, ktorej ambíciou je podporiť intermediálny aspekt poézie, ale aj žáner ilustrovanej básnickej zbierky.
V knihe boli použité foto-sochy výtvarnej skupiny XYZ (Milan Tittel a Matej Gavula).
05
Spomaľovanie modrej v tvojom oku.
Tu a tam, ako holub, čo sa zjaví vo výreze okna,
pije z modrej, vzápätí sa zastaví,
čosi si šepká sama pre seba.
Prestáva plynúť v modrej.
To je signál na odliv.
Približujúca sa siréna sanitky ju pomaly odrezáva.
06
Tvoja bytosť sa sype ako zrnká
z makovice na stôl predo mnou.
Priestor medzi bodmi.
Prstom z druhej strany
predstieram kľučkovanie, som samá zákruta,
visím na končeku prsta v obrazci,
ktorý mám rozfúkať ako vlastný popol.
Debutová zbierka Veroniky Šramatyovej je jednou z iniciačných kníh edície básnici-výtvarníci, ktorej ambíciou je podporiť intermediálny aspekt poézie, ale aj žáner ilustrovanej básnickej zbierky.V centre pozornosti stojí nie celkom bezproblémová komunikácia, zobrazovaná v nástojčivých pokusoch o lyrické zdieľanie. Ľudské rozpoloženie sa však v toku každodennosti a jej ďalekosiahlych detailov neustále mení. Poetka konfrontuje súčasný svet, do ktorého je lyrický subjekt nekompromisne vrhnutý, s jeho mýtickou zakorenenosťou v jazyku a v dávnom poriadku rurálneho prostredia.
dedinské motívy
I
do hriadok medzi stromami
včleňuje sa rastúci poriadok
dych v spojení so zemou
nohy rovnomerne mlčia
telo vztýčené voľne dostupné
nahé od koreňa nahé pri koreni
takmer hýbe svet(l)om
čo viac by som chcela
Básnik, prozaik, literárny vedec a translatológ Braňo Hochel prichádza s piatou básnickou zbierkou. Širšie rozvíja civilný výraz, prítomný v predchádzajúcej tvorbe. No v básnickej zbierke Mr Perplex a jeho žiaci sa od civilizačnej a historickej zasadenosti do istej miery abstrahuje. Modelovosť týchto textov spočíva v aluzívnych narážkach na buddhistických majstrov a ich žiakov, ktorí v záujme osvietenia musia občas podstupovať nielen psychické odriekanie, ale aj fyzické tresty.Odkaz na Zen nie je len výrazom zrelého zistenia, že zo všetkého najdôležitejšia je schopnosť zachovať si pokoj, ale zároveň aj zvláštnym spôsobom aktualizovania problematiky prirodzenej inteligencie, logického vyvodzovania a vzdelávania, resp. ich hodnoty v súčasnom svete. Texty simulujú i neriešiteľnosť orientálnych apórií a paradoxných riešení, všetko to však predvádzajú s nesmiernou ľahkosťou a nadhľadom.
II
pozrite, povedal Mr Peplex
svojim žiakom a iným stravníkom
v čínskej reštaurácii, kde
pojedali všakovaké špeciality
pri okrúhlom stole v rohu miestnosti
čínsky personál
s chuťou konzumoval suchú ryžu
Do knihy Mr Pereplex a jeho žiaci zapísali:
Domáci vedia, čo jesť je najlepšie.
III
keď ohlásili sčítanie ľudí, domov, bytov,
Mr Perplex žiadal žiakov, aby
sa prihlásili za sčítacích komisárov
nemohli sme si napísať úlohu, lebo nám vypli
prúd, priotrávili babku, kľúče
skĺzli do kanála, vyvrávali sa, a
tak si neskôr mohli nohy zodrať,
aby sa dopátrali výsledkov
podľa novín bolo všetko v primeranom poriadku
početní náhodní svedkovia však počuli
Mr Perplexa počítať a zúfalých
žiakov plakať do mís
keď utíchla aj posledná polemika o metodike
sčítania ľudí, domov, bytov,
Mr Perplex rozvinul pergameny
počty domov a bytov rázne prevyšovali
počty domovov
Mr Perplex sa bez slova vybral na výstavu kvetov, mačiek, psov. Žiaci si dlhé hodiny, dni, týždne lámali hlavy, až potom sa do knihy Mr Perplex a jeho žiaci odvážili zapísať:
Domovov je menej, lebo človek je schopný vybudovať len jeden. Ak v ňom nevydrží, žije v byte.
Debutová zbierka poézie Dereka Rebra básnicky zaujímavým spôsobom skúma, akými spôsobmi je prostredníctvom tela reprezentovaná či konštruovaná identita.
Pokúša sa určiť parametre „inakosti", otvára priestor pre problematiku rodovej neutrality. Uprostred súčasného sveta hľadá lyrický subjekt priestor pre psyché, telo zároveň odkrýva, aj zahaľuje – medzi subjektom a telom, je vzťah totožnosti i odlišnosti. Odkazuje aj na Narcisa skloneného nad vodou. Sémanticky zaťaženým leitmotívom je vodná hladina a motívy s ním prepojené (dopad na hladinu ako metafora dopadu zraku ne zrkadlo, dopad na dno...).
***
vrastá do mňa
dikobraz
predĺžené ostne
prienik pórmi
únik zatlačením
vkliesnený medzi korene
zostup do odstupu
levituješ
klesáš
v poslednej chvíli
okamih pred dopadom
žiletka
vsunutá medzi bod
a teba
Ivan Štrpka v básnickej knihe Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad tvorivo pracuje s motívom krutosti súčasného života a konfrontuje ich s ľudskosťou a fantaskným zobrazením medziľudských vzťahov.
„Neľudské" súčasnej reality spája s obrazmi dôverného, krehkého a intímneho, ale aj so zložitými textovými štruktúrami, postmodernými parafrázami, vplyvmi orientálnej filozofie či hermetických vied. V jeho poetických textoch sa objavujú varovné signály, reflektujúce morálny aspekt aktuálnej ľudskej existencie, ale aj formálne ozvláštnenia, ako segmentovanie či až fragmentarizácia jednoliateho prúdu lyrickej výpovede na viacero línií. (Taktiež pozri: Tichá ruka. Desať elégií)
Teraz mám celkom mokré modré vlasy
nakrátko pristrihnuté podľa rovnej trasy metra.
A cez víkendy vytrvalo jazdím od brehu jazera
do stredu mesta, kde horúci vzduch stojí ako múr.
Zo stredu mesta rovno na breh. Jagavý
delfín sa blýska tesne v brázde môjho
alabastrového chrbta. A prudký
modrý dych vodou strmo preniká až
po okraj jej mysle. Hľadaj a nenájdeš ma
v týchto prázdnych dňoch. Bdenie aj spánok
ukrývam v delfínoch.
Vo svojom diele Margret Kreidl symbioticky fungujú lyrické a dramatické prvky. Niektoré jej one-woman-show zobrazujú jednoduché každodenné činnosti prostredníctvom strohých viet, minimalistického opisu. Básne mávajú erotický podtón, sú vystavané na slede impresií, často vo forme amorfných zrazením bez ohľadu na syntax.Poklesnuté žánre, najmä zošitovú červenú knižnicu spája s krimi, sentimentálnymi slaďákmi. Tradičný žáner „heimatrománu" premieňa na sériu alpských minikriminálok, americké sentimentálne novely sa odrážajú v stručných ženských životopisoch-portrétoch. Pracuje s klišé vidieckej idyly, aby dekonštruovala jej pointu.
Žiarivožltá ženská topánka. Fľakaté orchidey na vlhkých miestach. Vysoké húštiny papradia.
Na brehu sa modro trblietajú vážky. Lesné jazero. Margaréta má veľké, úzko krojené, zelené morské oči.
Horská bystrina pení. Margaréta a jej svetlé mokré vlasy. Tmavovlasý nevlastný brat. Na divej lúke stojí traslica.
Urastený tmavovlasý nevlastný brat.
Vzduch je studený a vlhký. Margaréta si upevní uvoľnený dlhý zlatý prameň vlasov.
Nevlastný brat vyťahuje ihly z vlasov-nespratníkov a vlasy v hodvábnych vlnách padajú na plecia.
Margaréta si vzdychne. Výstrel.
Z nemeckého originálu preložila Ľubica Somolayová
Zoë Skoulding (1967) vyrastala vo Východnom Anglicku, študovala na Exeteri a predtým, ako sa usadila v severnom Walese, získavala skúsenosti v Himalájach. Prednáša na University of Wales v Bangore. Je zakladateľkou a redaktorkou časopisu Skald. Debutovala zbierkou Tide Table (Plocha prílivu, 1998), nasledovali The Mirror Trade (Zrkadlenie, 2004) a Remains of a Future City (Ruiny mesta budúcnosti, 2008). Pracuje na projektoch spájajúcich poéziu, hudbu a film.
Preložili Marián Andričík a Martin Solotruk
Poetický hlas Krisztiny Tóth je subtílnou kombináciou silných vizuálnych prvkov, intelektuálnych reflexií a veľmi empatického, no často ironického dôrazu na scény, konflikty a postavy z každodenného sveta. Citlivý prístup k jazyku jej pomáha odhaľovať skryté či nepovšimnuté súvislosti vo vzťahu jazyka a skutočnosti. Zostavila a preložila Gabriela Magová.
Zoë Skoulding vyrastala vo Východnom Anglicku, študovala na Exeteri a predtým, ako sa usadila v severnom Walese, získavala skúsenosti v Himalájach. Prednáša na University of Wales v Bangore. Je zakladateľkou a redaktorkou časopisu Skald. Debutovala zbierkou Tide Table (Plocha prílivu, 1998), nasledovali The Mirror Trade (Zrkadlenie, 2004) a Remains of a Future City (Ruiny mesta budúcnosti, 2008). Pracuje na projektoch spájajúcich poéziu, hudbu a film.
Vzduch je čistý trblet. Transsubstanciácia vo vysokej žiare
nám z neho niečo naláka aj do zrkadla,
na živé striebro a kovové amalgámy.
Čírime vodu z ohňa
ťaháme čistú hĺbku pre videnie priestoru, pridávame
krajinu ilúzií, ktorá stadiaľ na nás mĺkvo zazerá
závidí každý pohyb,
čo je vždy svoj a vždy aj všetkým ostatným.
S týmto poznaním už nikto živý tento ostrov neopustí.
Keď tie zrkadlá nakladáme, lode
čeria obrazy ďalších lodí
čo sa zbiehajú pri schodoch z vody do dielne, za obzor
vysielame svoje odlesky, s ktorými nás nespája žiadna podoba.
Z anglického originálu preložil Martin Solotruk
„Obývateľný svet je obklopený: na východnej strane neznámou zemou, na poludňajšej strane neznámou zemou, na západnej strane neznámou zemou, na polnočnej strane neznámou zemou."
– Pierre d'Ailly: Ymago Mundi
Agda B. Pain debutoval dnes už kultovou knihou satanských básní Kosť & Koža. Jeho prvý román Koniec sveta získal Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru 2008. V roku 2013 bol podľa jeho predlohy uvedený do kín film Babie leto. Naposledy vydal dve knihy sci-fi básní a hrdinských spevov Rytier bez básne a Hany, ktoré v hodnotení domácej poézie dobyli vrchol TOP 5.
Mila Haugová (1942) sa narodila v Budapešti. Detstvo prežila v Nitre, Topoľčiankach a na Zajačej Doline neďaleko Levíc. Vyštudovala Agronomickú fakultu na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Pracovala ako agronómka a učiteľka, neskôr od roku 1985 ako redaktorka časopisu Romboid. Žije v Bratislave a v Zajačej Doline.
Debutovala zbierkou básní Hrdzavá hlina (1980) pod pseudonymom Mila Srnková. Jej novšie básnické knihy sú: Rastlina so snom: Vertikála (2006), za ktorú získala prémiu Ceny Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu, Biele rukopisy (2007), Miznutie anjelov (2008), Pomalá lukostrelkyňa (2010). Vydala memoáre Zrkadlo dovnútra (2010). Pôvodnú tvorbu dopĺňa rad prekladov z nemčiny, angličtiny a maďarčiny (E. Lasker-Schüler, S. Plath, F. Mayröcker, I. Bachmann, S. Kirsch, G. Trakl, P. Celan, J. Pilinszky atď.) Básne M. Haugovej boli preložené do nemčiny, angličtiny, francúzštiny, ruštiny, poľštiny, taliančiny, arménčiny.
• • •
Pozri sa do pomalého zrkadla
zmývajú ti z viečok písmená a sny
vo dverách sa stratí každý vietor
muž s pevnou rukou na zárubni
(zamurované zelené svetlo)
ženské hniezdo postav na vysokom
strome jeho tieň vonia ako tráva;
trhlina v čase (severné svetlo)
ovocie teraz dozrie divoké zvieratá
dobehnú k spánku vtáky sa naučia
miznúť; najbližšie ku mne je rastlinozviera
príde počuje rozumie vie sa
dohovoriť s Bohom
(22. máj 2011 mesiac po jeho narodeninách)
Zbierka jednak nadväzuje na dve predchádzajúce a zároveň posúva jej básnickú výpoveď k skoro absolútnej čistote vnímania, k perfektnému výberu témy (súkromné splývajúce s osudmi ostatných – a dovolím si povedať – celej planéty) a jazykových prostriedkov. Tie prichádzajú z arzenálu slov denne používaných, ako aj zo sféry odborných pomenovaní povedzme oblakov, zjavia sa slová ako cytoplazma, tapír, úbežník, litosférické dosky, fotón...
- Mila Haugová
kultura.sme.sk, 25.3.2013.
1
Dlho som bola trpezlivá.
Pokojne vrastená do dlažby,
priľnutá k zemi.
Šľapaje,
rozliata šťava, vlasy, omrvinky,
polámané pastelky, poničené hračky,
bronchitídy, ekzémy, alergie.
Minulo sa. Zotrelo. Prekrylo iné.
Voľné radikály, bodnutia,
výboje, žihadlá,
sosáčiky,
tykadlá,
chĺpky,
články nôh,
pazúry,
prísavky,
zložené oká,
blanité krídla,
svetelné spektrum,
dúha.
Priľnutá k dlaždiciam
čakám, kým príde vlak.
Otváram dvere na balkón,
upínam sa k mestskému hluku,
pomaly skúšam zdvihnúť nohu —
a ona poslúchne.
2
Mlčíme ako dve klbká.
Tvoje vrásky sú predĺžením mojich,
odpovedáme si gestami:
položiť pohár na stôl
znamená vyzvať do tanca
ruku, ktorá pohár uchopí,
vloží ho do drezu,
sčerí vzduch,
spustí sa dolu,
narazí na čosi tvrdé, lakeť,
prst, ba možno na bradu a otvorené ústa,
ktoré sa zrazu objavia vo výške bedier,
čakajú na úsmev a aj by ho získali,
keby som vstala, vzala ti pohár,
vložila do drezu,
ale ja sedím.
3
Ešte aj po desiatich rokoch
zabúdam, že nevyslovené
sa k tebe dostane len zriedka.
Médiom môže byť dotyk alebo pohľad,
ale častejšie ním nie je.
Ešte aj po desiatich rokoch
si pamätám, že
lepšia ako cesta vlakom
je predstava cesty vlakom
a lepšia ako samota
už iba predstava samoty.
4
V zimnej záhrade,
tam, kde je stena najvlhkejšia,
sa drobí omietka.
Privoniam, ďobnem do nej prstom,
napokon obliznem.
Zbierka Jany Pácalovej Všetko o mojej matke predstavuje po jej debute Citová výchova jej druhú autorskú básnickú knihu. Od debutu, ktorý vyšiel v roku 2003, druhá kniha vznikala s výrazným časovým odstupom, čo je v kontexte mladej slovenskej poézie skôr vzácny jav. Pripravovaná zbierka prináša prepracovanú poetiku založenú na minimalistických náznakoch a súčasnom dopovedávaní prostredníctvom odkazov a paralelných príbehov.
Zbierka prináša predovšetkým básne-reflexie zažitých okamihov. Od vlastného lyrického príbehu sa poetka pokúša presiahnuť k zovšeobecňujúcim postrehom a sugesciám večného kolobehu ženského zlyhávania, ktoré sa presúva z generáciu na generáciu ako dedičné prekliatie. Sústreďuje sa takmer výlučne na zobrazovanie jedinečného vnútorného prežívania lyrického subjektu, mikrosveta, no hľadá aj paralelné štruktúry, osudové príbuzenstvá.
Takúto funkciu plní i alterego lyrického subjektu v podobe poetky Sylvie Plathovej, s jej tragickým osudom, špeciálne akcentovaným vo vzťahu k jej materstvu a ambivalentným pocitom matky-umelkyne. Pácalovej lyrický subjekt o svojom prežívaní vo viacerých zrkadliacich sa rovinách: môžeme tu čítať príbeh rodiaceho sa materstva, konfrontáciu z neho plynúcimi pocitmi so spomienkami a reflexiami vlastnej matky a paralelný literárny príbeh Sylvie Plathovej. Básnická kniha predstavuje – špeciálne v prostredí súčasnej slovenskej poézie, ktorej inovatívna línia sa orientuje predovšetkým na konceptuálne uchopovanie zobrazovaného – svieži závan priamočiarej autenticity, hoci so štylizovaným vzhliadaním sa v literárnej blíženkyni.
Ivana Taranentková, 2011
všetko čo ste chceli vedieť o mojej matke
sa začína celkom ticho
telefonátom ktorý neexistuje
výčitkou ktorá padá príliš blízko kmeňa
tak blízko
že si to strom nechce priznať
(vlastne nemá čo)
táto citová výchova sa volá vzbura
vymedziť sa voči ženskosti
vymedziť sa voči všetkému čo sa tvári
že takto to má byť
takto sa má žiť
takto je to správne
Vianoce s ich vyleštenými svetielkami
vyumývané vrchy skríň
pretože ty tomu stále nerozumieš
hoci aj ty už máš svoj kmeň
svoje jablko
všetko čo ste chceli vedieť o mojej matke
všetko čo o sebe nepoviem
• • •
jedenásteho februára 1963 si Sylvia Plath
matka dvoch detí
pustila v kuchyni plyn
o šestnásť rokov neskôr som sa narodila
všetko čo povieš o svojej matke
sa môže vmestiť do jedinej vety
(niektorí si vystačia aj s mlčaním)
psychoterapeut si urobí do notesa drobnú poznámku
alebo do vertikály doplní krížik
kto vyhrá túto partiu piškôrok
môže o matke pomlčať
čo nezamlčíš o svojej matke
povieš o sebe
čo zamlčíš
akoby si vykríkol
(do vnútra seba postavíš horu
a tak ďalej)
moja matka si pustila plyn doma v kuchyni
tesne potom
ako v rúre vychladol koláč
ktorý upiekla okolo obeda
kým sme spali
schúlení pri sebe s hlavami v mäkkých poduškách
ešte stále cítim vôňu toho koláča
vždy keď si líham do postele
ešte stále sa nemôžem pozrieť
na svoju elektrickú rúru
bez zvláštneho pocitu krivdy
ktorý nespravia
ani tisíce partií vyhratých piškôrok
ešte stále si hovorím
že niečia teplá ruka sa ma v spánku dotkne
odhrnie mi z čela vlasy
pritúli sa a zaspí pri mne
spánkom
z ktorého sa o niekoľko hodín zobudí
Sylvia P. bola moja matka
tri desať ráno
ma porodila
v pôrodnici slnečného mesta P.
Účastník rôznorodých (aj literárnych) výskumov.Niektoré z jeho písomných výstupov: Strach z utópie (1994), Cvičná pitva (1997), Súmračná reč (1999), Klišémantra (2005), Tovar (2006), Príbytok cudzieho času (2008), Hromozvonár (2008),
Mykať kostlivcami (2010).
A tamten vidíš tamten tak tamten pri tamtom
stole je komunista. Komunista? Divím sa a ani
by som nepovedal že úprimne ale teraz nevládnem.
Priliehavejším slovom. V tejto krajine? Priložím
ešte jednu udivenú otázku a hneď ju aj zopakujem:
V tejto krajine? Asi z nejakej potreby. Asi z nej
ním musí byť. Lebo ste tu tristo rokov nezaradili
žiaden rukolapný režim. Ani na hŕstku rokov. Asi
preto. Preto musí niekto byť aj ním. Radšej príď
ku mne domov mám stovky sošiek. Benin. India
a Nepál. Dobre prídem. Také cennosti. Ako to že
nemáš alarm? Musí to mať ohromnú hodnotu.
Nebojíš sa o ňu? Spísal si už testament? A mal
som? Dovŕšil som sedemdesiaty rok a netrápi ma
čo s ňou. Mám dvoch synov ale takéto veci
ma už. Zbieram aj sláčikové kvartetá. Nevyrušujú.
Len sa naňho pozri čo to tam pri tom stole stvára.
Mám ho zavolať? Radšej nie. Radšej poďme
alebo si ešte dajme. Aj keď je komunista raz-dva
sa napaprčí a potom s ním už vonkoncom. Ešte
nám nakoniec. Stalo sa neraz. Vynadá. Sme iba
také zbabelé myši a ide nám len o to, aby sme.
V týchto zákutiach. Mohli starnúť. A opakovať
všetky naše včerajšie včerajšky. A s nimi slabnúť.
Poslal som ti fotky. Tibet. Čo vravíš na tie supy?
Básnická kniha Ruka v stene je výberom z tvorby maďarského básnika Mária Z. Nemesa. Jeho autorská poetika je poučená nielen avantgardami, ale aj tradičnou poéziou. Jeho poézia je imaginatívna, no komunikatívna, so zmyslom pre humor. Často pracuje so snovými motívmi, s halucinačnou logikou.
Básne v náznakoch referujú o udalostiach, väčšinou privátnych, intímnych, emocionálne silne podfarbených, (re)konštruujú minipríbehy. Nemesova poézia preto pripomína básnické prózy Henriho Michauxa a zlovestnosťou atmosféry, tušením absurdity, odkazuje aj na Mauricea Blanchota. Výber zostavil a preložil Peter Macsovszky.
Motto Michala Habaja:
- Skutočná poézia nepripúšťa možnosť voľby. Je to nutnosť;
vrh kociek, v ktorom je úlohou básnika správne prečítať čísla osudu.
KARMAKÓMA
Skúšam si nasadiť čiesi čelo,
no len tieň mi skĺzne
do rozheganej tváre.
Jabloň si potme šepká Otčenáš.
Konármi sa prežehnáva do noci.
Raz ráno sa zobudím ako ja,
ale nikomu to neprezradím.
Dúchajúc do pahreby
spoznávam v nej vlastný prach.
NAVŠTÍVENIE
(Všetkých svätých)
Nič z toho o čom rozprávajú mŕtvi
Nevstúpi do nášho sveta
Miesto jazyka kameň v ústach
Miesto očí hrsť zeme
Tak i moji starí rodičia
Mlčia pod sviečkami
Pod kvetmi zľahka kolísanými hviezdami
Posúvajúcimi nás raz k začiatku raz ku koncu
Čas vypršal a znova rastie
Ako dážď v čiernom jazere ktorým sa brodia anjeli
Ťahajúc káru s mŕtvymi
Bledé krídla od krvi a hliny
Miesto tvárí chladné lístie padajúce
V módnych salónoch ešte dnes strašia duše žien
Mámivo privierajúcich oči nad krásou
Vystupujúcou zo zrkadla
Chlieb s masťou a cibuľou už čaká na tanieri
A dvere čo nevidieť vrznú večer bude všetko voňať
Už zase ten starý príbeh zo Židovne
Trakovice Urmince a iné bájne dediny
Čas vypršal a znova rastie
Tvoji starí rodičia
Čakajú na návrat
V plamienkoch sviečok tisíce prstov
Dvíha sa do noci
Kamene obracajú sa v ústach
A zem sa v očiach prevaľuje
Vrátime sa: opakujú hviezdy
A hrobovo mlčí noc
Nikam neodídeš: padá lístie
A miesto pohľadu
Vlhne zem v tvojich očiach
A kameň v ústach neunesie slová
Nič z toho o čom rozprávajú mŕtvi
Keď prichádzajú a sadajú si vôkol
Tváre ktoré si oživil myšlienkou
Nič z toho nie je pravdivejšie
Ako písmená a čísla vytesané do kameňa
Ale mŕtvi sú tu a podávajú ti svoj vosk
Zatiaľ čo tvoja svieca pomaly dohára
Ďakujem: povie báseň
Ale nič z toho o čom rozprávam
Keď živí prichádzajú a sadajú si vôkol
Nič z toho nie je pravdivé
Rytier bez básne a Hany, 2-kniha hrdinských básní a hi-fi hymien budúcich generácií o šialenej jazde vnútornými vesmírmi, čiernymi dierami a zradnými mlynmi. Obsahuje 10 hviezdnych cyklov a 101 nekonečných básní a spevov s absolútnymi novinkami a výberom toho najlepšieho z rokov 2000-2010, čo sa objavilo v tlači, rádiu a televízii doma a v zahraničí.
Kolekciu básní navyše exkluzívne dopĺňa 10 skrytých bonusov a špeciálny kódovaný odkaz na bezplatné stiahnutie pilotného singlu Pilot s ďalšími dosiaľ neuverejnenými básňami. Uhrančivé kódované kompozície a postapokalyptické zariekania ako Veľký reproduktor, Slovenský prístrojopis, Moral combat, Keby som bol robot, Star tresk či Pancierfaust prinášajú čitateľovi adrenalínový zážitok, aký vo sférach oficiálnej slovenskej poézie rozhodne nemá obdobu.
Nóra Rúžičková
Piata básnická zbierka poetky a výtvarníčky Nóry Ružičkovej Pobrežný výskum je vystavaná ako cyklus, v ktorom sa dominantné motívy opakujú a rozvíjajú na ploche viacerých básní. Básne sú tematicky i formálne vybudované na metaforickom vzťahu k naratívnosti, pričom niektoré z nich evokujú fragmenty vyňaté z väčších naratívnych celkov, iné zas inštrukcie a poznámky napísané na okraj pomyselného naratívu.
Jazyk zbierky aj obraznosť jednotlivých básní je strohá, zredukovaná na pomerne úzku škálu výrazových prostriedkov a motívov. Súčasťou zbierky je aj CD, ktoré ponúka výber básní v zvukovom spracovaní autorky.
napísal básnické zbierky Úryvky z kríža (1970), Predvčerom sme sa krásne milovali (1987), Vo štvrtok a iné predbežne (1992), Poems – Gedichte – Poesie – Wiersze – Versek (1994) a Mr Perplex a jeho žiaci (2009), Struny (2012), zbierku poviedok Gombíky (1997), odborné práce: Preklad ako komunikácia (1990), Slovník slovenského slangu (1993), Kontinuita a diskontinuita (Výber z kritík) (2011), je autorom divadelných, televíznych a rozhlasových hier pre deti aj dospelých. Od roku 1975 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor periodík Mladosť, Proti prúdu, Revue svetovej literatúry, Kultúrny život, SME Plus, od roku 2001 bol šéfredaktorom Revue aktuálnej kultúry – RAK.
Na stene visí vták, visí
mapa, hrdzavá vidla,
zaprášená hlava, kvety
vo váze, medený býk.
S vecami na stene prudko
súvisia najmä kolovrat,
hrdzavé nožnice na ovce,
krígle a datľové palmy.
V tráve sa povaľuje prach.
Medzi nebom a zemou
väzby rozmanitého
formátu a farby.
Na stole približne to isté,
s čím sme sa stretli 27. 1.
Približne rovnaké tlenie
v slovách, občas iskra
Vesmír v oku, životná múdrosť – to je nová kniha poézie Mily Haugovej. Dianie na pomedzí ľudského a prírodného sveta, ktoré bežný pohľad nezachytí. Poézia čistá ako horský prameň a prenikavá ako svetlo prameniace z hviezd je súčasne otvorená každému čitateľovi a čitateľke, v každej životnej situácii. Ku kráse knihy výraznou mierou prispievajú aj ilustrácie fínskeho maliara Osmo Rauhalu v grafickom spracovaní Lívie Kožuškovej.
"Písať báseň znamená stavať si do vnútra ešte jedno telo."
– Mila Haugová
Kniha Srna pozerajúca na Polárku v knižnici Krems Literaturhaus_3.3.2017
nočné lietadlo
(neznáma pohyblivá hviezda
letí k Severke) k pohyblivému
pólu (duše)...
*
možno stopy železa v našej krvi
zdanlivá neurčitosť anonymných nástrojov (smrti)
báseň: svet autonómnych obrazov: skoro monochrómne: odtlačky
dýchania: objekty vlastnej radiácie: astrálne vyžarovanie: moment
vnímania & identifikácie: odpoveď je nevypovedateľná:
*
*
Reportáže z krstu knihy Srna pozerajúca na Polárku
v relácii RTVS Umenie
*
Mystická dualita
Esej Dany Podrackej o zbierke básní Srna pozerajúca na Polárku,
Knižná revue 6/2017
*
Cena Klubu nezávislých spisovateľov pre zbierku Srna pozerajúca na Polárku
Dimana Ivanovová je autorkou dvoch básnických zbierok – Pozvanie k otcovstvu (orig. Pokana za bašta, 2012) a Abeceda túžob (orig. Azbuka na želanijata, 2016), z ktorých výber tvorí básnickú zbierku Som ako morská voda. Jej poézia sa vyznačuje tematickou a motivickou pestrosťou: sú tu básne, v ktorých sa zaoberá spoločenskou problematikou, životnými pocitmi ženy v dnešnej dynamickej a rozporuplnej dobe, verše intímne, vyznačujúce sa mimoriadnou otvorenosťou, lyrické impresie a veľa je textov inšpirovaných cestami do zahraničia.
Nášho čitateľa iste potešilo, že medzi tými poslednými sú aj také, ktoré sa viažu k Slovensku – k nemu má autorka naozaj blízky vzťah. V prípade básní z viacerých častí sveta – od Londýna až po Malacky – však nikdy nejde len o dajaké cestopisné obrázky, ale poetka sa usiluje obohatiť svoj pohľad o hĺbkový rozmer, prinášajúci isté, hoci aj drobné filozofické posolstvo, správu o našich životoch, o stave sveta a ľudskej duše. Medzikultúrny rozmer majú aj básne, v ktorých sa spomínajú výtvarníci či básnici, dotýkajú sa problematiky tvorby. A v nejednom Ivanovovej verši sa ozýva aj existenciálny tón.
Básne poetky boli preložené do viacerých jazykov – do angličtiny, francúzštiny, španielčiny, ruštiny, rumunčiny, macedónčiny, češtiny a arabčiny, publikovali ich v printových časopisoch i elektronických médiách. Po slovensky dosiaľ vyšli časopisecky a v antológii z medzinárodného festivalu Ars Poetica, na ktorom sa zúčastnila.
Igor Hochel
Dimana Ivanovová: Som ako morská voda
Uvedenie publikácie na knižnom veľtrhu Bibliotéka 2018
Zhao Si uniká do svojho imaginárneho sveta, vo svojich básňach krok po kroku navštevuje známe turistické miesta, ktoré v jej poézii ožívajú, možno trochu inak, ako ich vnímame my. Pozornosť zameriava na hviezdnu oblohu, ktorá nie je len plná hviezd, ale stáva sa bránou do spomienok i do vesmíru. Ako autorka súčasnej poézie a prekladateľka má bohaté znalosti európskej a americkej literatúry. Ponúka nám svoj pohľad na západný kultúrny svet, ktorý je v jej optike trochu iný, obohatený o interkultúrny aspekt. Jej básne obsahujú množstvo odkazov a narážok na miesta, ktoré navštívila a ktoré sa jej umelecky i ľudsky dotkli, ale aj na grécku mytológiu, severské mýty, spomína Dugrin chrám potkanov i Odinove vrany. Ako čiara putuje vesmírom i časopriestorom, požičiava si mýty i balady.
Básne Zhao Si sa nás dotýkajú, pocitovo i intelektuálne. Sú výzvou na cestu do autorkinho súkromného univerza, kde sa známe pocity miesia s neznámymi, kde rovnako nečakane nachádzame miesta plné krásy a bezpečia i priepasti strachu, neistoty, odcudzenia, svet, v ktorom sa šnúrky od topánok menia na vystrašené hodvábne nite či // popletené klbká ryžových cestovín? Chuchvalec rozlúštených veštieb // položený na pitevnom stole...
Zhao Si: Zmiznutia a návraty
Zhao Si a Daniel Zhang Cziráková, Peking 2018
O vydavateľstve Ars Poetica a novej publikácii Zhao Si Zmiznutia a návraty píšu aj v Číne!
Básniký debut Martiny Strakovej prináša čitateľom poéziu impresionizmu. Zbierka je rozdelená do štyroch navzájom prepojených častí: Kabinetky, Herbáriá, Lepidoptera (súčasťou, ktorej sú aj tri grafické básne), spolu so záverečným cyklom desiatich spevov Rímske pínie. Básnický text je obohatený autorskými ilustráciami od Lívie Kožuškovej.
Za básnickú zbierku bolo autorke udelené medzinárodné ocenenie The Bridges of Struga Award, ktoré udeľuje medzinárodný festival poézie Struga Poetry Evenings v Severnom Macedónsku.
XI.
skryjem sa pred búrkou
v katedrále alexandra nevského
kupoly
vysoké sviece
svietniky
v modlitbách
počujem
šumenie mora
dva kvety
položím
dve sviece
zapálim
(a budem myslieť na teba)
presne tu
budem
a takto zotrvám
John Minahane review : Martina Straková : Postcards from Invisible Places
Recenzia Matúša Mikšíka : Knižná revue 7/8 2020
Recenzia Petra Prokopca : Glosolália 1/2020
Literárny zápisník Zuzany Belkovej, rozhlasový program RTVS, 2019
Prezentácia zbierky na podujatí Slovensko a svet poézie, Veľvyslanectvo SR v Sofii, 2019
Výber básní vyšiel v literárnom časopise Rozum 8/2019 a v online literárnej platforme Polí5.
Básne autorky v bulharskom preklade Dimany Ivanovovej vyšili v online literárnom časopise liternet.bg
a v rumunskom preklade Mirceu Dan Duță v literárnom magazíne
Dunărea de Jos.
Martina Straková
kgkk
hlhoh
...
Ars Poetica
Korešpondenčná adresa:
Vlčie hrdlo 5, 82107, Bratislava
Sídlo:
Vlčkova 18, 811 04, Bratislava 1
E-mail:
info@arspoetica.sk
2021 Ars Poetica (Slovensko). Obsah podlieha autorskému právu.