News
Festival
Audiopoetica
Ars Poetica
About us
Europan poetry forum
Versopolis
Academy/EPF
Martin Solotruk
Ars Poetica Academy
Books
Support us
Partners and sponsors
Contact
Slovenčina English info@arspoetica.sk
Výber z básní Sarah Kirsch Krídla okna prináša lyriku veľkých citov a vášní, vysokých tónov a dramatického gesta. Tieto básne sú plné extrémov, obrazy žiarivého slnečného svetla striedajú motívy temnej noci, atmosféra tichej nehy sa razom premení na burácajúcu zlosť a mohutný hnev, blaženosť víťazstva na trpkosť prehry. Básne sú nielen plné kontrastov, ale zároveň ich prekonávania, splývania: ľúbostné je zároveň prírodným a prírodné spoločenským.
Ležím vystretá pod ľadom
V pokožke priesvitného svetla.
Ryby narážajú na ľad, stojí
nad tým, vnímam
Skvelý spev orieška. Už dlhšie
vládne strašidelná čierna vetristá noc.
Hučanie a lámanie ľadu. Ťažko
Spočíva more na mne a na krajine.
Medzitým sme tu všetci
Začali piť.
Stromy a jelene na
Tapetách túžia
Dostať sa na slobodu.
Okná a dvere sú
Navždy zaklincované a
Úplne uzavreté. Nikto
Nevie povedať, aké ročné
Obdobie práve vládne.
A ako moje srdce uháňa! Búši
Od strachu alebo od túžby? Viem
Len že na niečo čakám – alebo
Na teba alebo na smrť.
Ach, akí sme všetci
nešťastní a fajčíme
niečo ťažké, omamujúce.
Najvýznamnejšie dielo britského "Poeta Laureate" Teda Hughesa – komponovaná básnická kniha Crow (1970), v ktorej sa autor pokúša vytvoriť originálnu mýtickú verziu sveta. Slovenský preklad Martina Solotruka obsahuje všetky texty jej rozšíreného vydania z roku 1972. Za svoj preklad získal M. Solotruk v roku 2007 Cenu Jána Hollého v kategórii preklad poézie a vydavateľstvu Ars Poetica bola udelená Pocta Literárneho fondu za významný edičný čin.
Krá si uvedomil, že Boh ho miluje
inak by predsa bol už dávno medzi mŕtvymi.
Mal teda dôkaz.
Dal si pohov a žasol nad rytmami vlastného srdca.
Pochopil, že Boh hovorí jazykom Krá
holý život je Jeho zjavením.
Ale čo
potom milovalo kamene a hovorilo ich rečou?
Zdalo sa, že aj ony sú tu.
A čo prehováralo tým zvláštnym tichom
hneď po tom, čo doznel jeho škrek?
A čo milovalo broky
ktoré pod chvíľou vypadávali z rozvešaných vraních múmií?
Kto prehováral tichom olova?
Došlo mu, že bohovia sú dvaja
Jeden omnoho väčší než ten druhý
láskavý k svojim nepriateľom
a pán všetkých zbraní.
Ted Hughes: Krá. Zo života a piesní Krá
Recitácia: Ted Hughes
Réžia: Yoav Segal
Hudba: John Leafcutter
Umelecký koncept: Holly Waddington
Sedeli sme na schodoch pred Oponou,
gondoly boli príliš drahé toho roku,
neživot príliš lacný, Ezra (tá opona
pred tebou je celkom priehľadná a pritom železná,
stráže sa ukrývajú v každom pohľade)
nebolo pre nás cesty na druhý breh.
Kamarát Š. H. (emigroval pred tankami spojeneckých
armád Veľkého červeného brata) po rokoch píše
z druhého konca sveta: nemôžem nemyslieť na
najslnečnejšiu jeseň, prežíval som ju (pomaly
na úteku) v Mníchove, až do konca
novembra slnečno a vzduch (taký čistý, aký môže byť
len tam, kde už cítiť blízkosť Veľkých vrchov)
už len tá farba (svetla) vedela spraviť tvoju
osamelosť svetlou. A ešte to pivo (helles Bier)
ktoré dokázalo hriať. To bolo dávno, teraz
sa teším na dvetisíc míľ jesene
v slnku, cestou ďalej a ďalej, celkom na západ
(Canada, B. C.) hnaný protichodným vábením
zotrvať aj pokračovať stále ďalej (– kde a kam –) ako
keď hrám na klavír (v hodvábnych zdrapoch
„Nec Spe Nec Metu") v hlbokých prázdnych sálach
plných mrazivého srienenia. Je to aj vo mne: nezadržateľný
úder: pokým obloha predo mnou trvá ako Opona (aj
vo mne) stále tlie a prelieva sa tá istá potreba
zotrvať s potrebou vrhať sa ďalej, do akcie, do Vrchov:
akoby v ústrety skrytej iskre vo mne, odkiaľsi
zvonka, spoza Opony, mal už každú sekundu
vyšľahnúť plameň. A všade,
kamkoľvek dorazím, už na mňa čaká
ten istý neznámy chlapík podobajúci sa na mňa,
s výrazom tváre toho, kto so zlatými vlasmi
ukrytými pod klobúkom, tak márne & vytrvalo
vysedáva na schodoch večne zatvorenej colnice.
Myslím naň. Myslím na nejasné
búšenie a na údery na bránu ešte pred precitnutím
vlastnej pamäte: pred ľuďmi v koži
vraždiacich plavých beštií s tetovaním Gott
mit uns sme v rodine (hlboko v dome) pod znakom
Syna ukrývali ľudí Knihy (Herrmannovcov)
potomkov Otcových. Bol som ich náhodný a
šťastný talizman, nevedomý bezbranný ochranca
zavinutý do plienok prvých mesiacov, ktorému
tieklo materinské mlieko po brade pred očami
obetí aj lovcov. Pach mojich ranných výkalov a
nervydrásajúci vreskot dojčaťa bol krehkou oponou
pre naše prežitie. Ich syn – rodený puer aeternus – zatiaľ
prežíval celé holé peklo prekonávajúce svojím ohňom
brány Gehenny: zomrel až PO VŠETKOM,
keď sa kdesi pod Berlínom u Spojencov zase
po prvýkrát najedol – a ja stále na hrudi aj v bruchu
cítim to bezpodmienečne zdrvujúce úzkostlivo divé
búšenie: prichádza zvonka a zaplavuje ma
neodvratne zakaždým znova, keď ma tisnú k sebe (na
prázdnu rodičovskú hruď) v zázračných chvíľach po tom,
čo sme zase všetci, o (zlatý) vlas, vyviazli. Akýsi
dvojitý rytmus úderov a ozvien z dvoch brehov mi
rozochvieva postembryonálnu hruď, akési zdvojené
srdce sa kľuvalo a búšilo a divo rástlo uprostred
môjho malého (sotva postrehnuteľného) vesmíru a
túžilo ísť ďalej s ním a súčasne zotrvávať
v roztvorenej priepasti spoločného prežitia, v ktorej
môžeš ísť stále ďalej a pritom zotrvávať
na mieste tejto krátkej večnosti.
Hovorím tichou rukou ku všetkým tichým
skrýšam sveta, plným tichej krvi. Ó, Adonai,
nech nimi presiakne jej rev
na druhý breh.
Výber z tvorby Dannieho Abseho zostavil a preložil Marián Andričík. Abseho básnický rez svetom je presný niekedy až naturalisticky hlboký. Oscilácia medzi skepsou a nádejou, prítomná v mnohých básňach, odráža jeho detailné vnímanie reality a pokus básnicky sa s ňou vyrovnať. Tento „jemný existencialista", ako ho v monografii o jeho poézii nazval básnik a kritik M. L. Rosenthal, na margo svojej tvorby napísal: „Nechcel som uverejňovať uhladené básne, ktoré by prehliadali psychotickú surovosť 20. storočia."
Biely plášť, purpurový plášť,
z oboch si rukáv skúša.
Ten biely stále farbí krv
a purpurový ruža.
Domnelá ruža, pravá krv
len hybrid zložia vedno;
biely plášť, purpurový plášť
málokto zladí v jedno.
Biely plášť, purpurový plášť,
jeden za druhý zameň,
v tom bielom ťa však spáli mráz
a v purpurovom plameň.
Ivan Štrpka svojou básnickou zbierkou potvrdzuje, že patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti súčasnej slovenskej poézie. Za svoju zbierku Tichá ruka. Desať elégii bol nominovaný na literárnu cenu Európsky básnik mieru (The European Poet of Freedom Literary Award), ktorú udeľuje mesto Gdaňsk. Autorove básne do poľštiny (Cicha Ręka. Dziesięć elegii) preložil Zbigniew Machej. (Tiež pozri: Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad.)
Zbierka Tichá ruka. Desať elégii tvorivo nadväzuje na viaceré poémy, ktoré definovali tvár svetovej poézie 20. storočia, ako Duinské elégie Rainera Mariu Rilkeho, avšak zostáva verná štrpkovskej originalite: Spája senzuálnu polohu s hlboko kontemplatívnym diskurzom, objavuje celé spektrum tragicko-groteskných rozmerov a až metafyzickú závažnosť.
Si ty môj anjel? Nie, len tvoj trápny fízel
vytrvalo špehujúci náš krátky výstrel, môj chladný
úsmev aj čiusi večnú kosť. Nahý blesk. Príbeh
v prázdnej sekunde. Ríše a štáty? Pakty? Únie? Holé
Fantazmagórie! Každý jednotlivec je vlastný cieľ
všetkého toho hmýrenia a spolčovania ľudských tvorov
vo svete, každý je zhromaždením mnohých aj
vlastným rozhodnutím súčasne, každý sám
osebe a v sebe je ten neumdlievajúci
spev (stebiel trávy) plný hermafroditických semien
trieštiacich sa hlasov (Deklarácie) seba samého.
Ale kam vlastne mieri (na čo) (a kým sa máme
stať) čo môže byť (čo chce byť, čo tvaruje a
čím sa vlastne stáva) aký len môže byť (práve
TERAZ) (účel, konečný) zmysel toho (aktuálneho)
smiešne dojemného kráľovstva seba
samého?
Výber z tvorby jedného z najznámejších lyrikov 20. storočia v preklade Jána Štrassera a Petra Zajaca. Peter Huchel je svojou prírodnou lyrikou ako šifrou, odčítateľnou zo stôp ľudských znakov, blízky Günterovi Eichovi, poetikou absolútnej metaforickej skratky Paulovi Celanovi. Ľahučká a nadýchaná poézia ako ľudová pieseň, rafinovaná a dômyselne štylizovaná.
Brezy a nahé dievčatá blízko rieky,
no brezy sú bledšie, majú tenšie drieky.
Dievčatá vchádzajú do vodných brán,
ostávajú brezy, chlapec a laň.
Dievča s vrkočmi, preč sú lesné časy,
si chlapčica mesta, máš krátke vlasy,
okatá laň metra, mačka kín,
zamatová, stvorená z kožušín.
Nymfy v krátkych sukničkách autá plnia,
v hodvábe pančúch jagá sa luna.
Vo vlasoch blikajú hviezdy z reklamy,
ideme vymetať bary a šantány.
Od vrkočov, od čias, keď si bola dieťa,
lietadlo svižne a vláčne unesie ťa,
chlapčica miest s vlasmi, čo padli za obeť,
s laními bokmi, jelienka, bulvármi leť!
Poézia Piotra Sommera v sebe spája najlepšie vplyvy európskych a svetových avantgárd s rýdzo poľským elementom. Básnik je rovnako neochvejným spojencom undergroundu ako aj akademikom, pozývaným na prednáškové turné. Jeho výrazom nie je sentiment, ale latentná irónia, povýšená do stavu tekutej obraznosti, často s príchuťou „obrazov starého sveta".
Listy ležia na chrbte bez ducha súperenia.
žijú v bezchybnom priateľstve,
priatelia sa v hnití.
Medzinárodný deň
vône lístia.
Vo vzduchu je pamäť
a plno Powązek,
aj za oceánom.
Poštári doručujú bez šelestu
korešpondenčné lístky spájajúce dva uzavreté okruhy.
V takýto deň si hora a dolina
vymieňajú šťavy a myšlienky.
Moju mamu zaujíma názor blízkeho klenu
na problém rozpustnosti umelých hmôt,
rozpadu protéz v ústach a
ako hlboko vlastne
dosahuje demokracia?
Nemusí dostať okamžitú odpoveď,
odpoveď môže dostať neskôr.
Základ je, aby ďalej pokračovala
transmisia. Transfúzia?
Tranzit. Veru,
možno aj celá láska
sa rodí vďaka tomu tranzu
bez hraníc. Už vieš?
Kvôli uzemneniu.
A netráp sa, aj ty si
jej farebný sprostredkovateľ.
Nemecký básnik Hans Thill sa narodil v Baden-Badene a žije v Heidelbergu. Je spoluzakladateľom Vydavateľstva Wunderhorn. Od roku 2010 je riaditeľom Umeleckého centra Edenkoben. Za zbierku poézie Kühle Religionen (Chladné náboženstvá, 2003) mu udelili Cenu Petra Huchela (2004). Editorsky sa podieľal na antológií poézie: Vorwärts ihr Kampfschildkröten. Gedichte aus der Ukraine (Napred, bojové korytnačky. Básne z Ukrajiny, 2006) a Lied aus reinem Nichts. Deutschsprachige Lyrik des 21. Jahrhunderts (Pieseň z číreho nič. Nemecká lyrika 21. storočia, 2010, spolu s Michaelom Braunom). Ako posledná mu vyšla zbierka básní Museum der Ungeduld. Gedichte (Múzeum netrpezlivosti. Básne, 2010). Výber z jeho básní bol preložený do turečtiny, ukrajinčiny, francúzštiny, angličtiny, španielčiny, gréčtiny, ruštiny, slovinčiny, chorvátčiny, srbčiny, rumunčiny, bulharčiny a maďarčiny. Básne Hansa Thilla vyšli v slovenskom preklade Mily Haugovej.
Kameň
podstata žijúceho medzerovité šamotové dlaždice
z ktorých sa zobudí hovorenie k sebe samému
a dva okruhliaky sa dotýkajú na zelenom filci
hudobne alebo v jednej bičovanej slanej vlne
a na inom mieste po rozbití zdvihne sa
prach tehlovej zeme minúty onemenia pred
hrôzou stojí tam stará so šatkou na hlave
Chlieb
Alebo omrvinky keď to odhadzujeme
sa vrátia naspäť. Bledé cesto vyplieskame
ruka sa zdvíha nad kôrou
pole plné trhlín. Takto sa pečú rasy
podľa stupňa teploty a trpezlivosti tmavšie
či svetlejšie. Chlebu rozumie každý.
Plech
cink cink cink hovoria motory
to nesmieš píšu v návode na použitie
ale na kraji mesta sme boli ľahkí ako pierka
s našimi nastaviteľnými časťami tela (ázijské
pájkovanie) aqua destilata dlhé mesiace
pulzujúce tepny a poľné vojenské mapy ktoré
v noci zvinuté viseli spolu s netopiermi
v stromoch.
Vzduch
Z údolí v okolí očesaný
jedľami a anténami. Sme
celkom po hrdlo vo vani
a hučiaci vzduch na bruchu
lietadiel. Med jednou z jeho
podstát. Iný variant plníme
do pneumatík ako tlak. Bytosti
z kaučuku bytosti z ohňa
čierny elastický piesok púšte
bytosť vetra.
Carolyn Forché je autorkou štyroch básnických zbierok: Gathering The Tribes (Sústreďovanie kmeňov), získala cenu Yale Younger Poets Award, The Country Between Us (Krajina medzi nami), bola vybratá do Lamont Selection Akadémiou amerických básnikov, The Angel of History (Anjel histórie), získala cenu Los Angeles Times Book Award a Blue Hour (Modrá hodina), bola nominovaná do National Book Critics Circle Award.
Berieme si ho so sebou, ten krik
vlaku režúceho pole
zanechávajúceho svoj pevný steh, vzdialená
nežnosť, keď koľaje kĺžu
za nami a naše okná
sa dotýkajú poľa, keď sa zdá,
že mŕtvi bdejú a naťahujú ruky
jeden k druhému. Rukou
obklápaš horiacu zápalku
pri svojich ústach, pri mojich, a ja sa chcem
pýtať, či si mŕtvi
takto prikladajú k ústam ruky,
aby zistili, čo z nich zostalo.
Medzi nami tkanivo dymu,
uzlík osobných vecí, batožina,
čo sa bude zdať, že pláva vedľa nás,
mena, ktorú si zameníme a
potom zameníme zas. Tu je meno
priateľa, čo ťa prichýli,
papiere človeka, čo zmizol,
toho, ktorým sa staneš, keď
zmizne človek, ktorým si.
Som žena, ktorej fotografia
ti nič nepovie, ktorej tvár
ti zmizla z očí, ktorej oči
boli letmé, ako tie najmenšie
z miest, cez ktoré sme prekĺzli.
V rámci srbskej básnickej tradície nadväzuje Vasović na významné postavy avantgardy Rastka Petrovića s jeho roztržitou nespútanou aluzívnosťou, Stanislava Vinavera s humorným ludizmom a modernistickou nekompromisnosťou, ako aj na Momčila Nastasijevića s jeho pokusmi dostať sa cez folklór k metafyzike.
Vasović už od svojho pomerne neskorého vstupu do literatúry ponúka najambicióznejší projekt imanentnej hodnoty a logiky básnického sveta. Vasovićov narcistický ludizmus (termín Milana Orlića) je charakteristický autotematickosťou, aká dominuje vo všetkých autorových knihách, a zároveň neobmedzenou slobodou pri formovaní priestoru básne, autorova špecifická kritickosť „nie je plodom dištancie voči fenoménom životnej reality, ale je, naopak, výsledkom nastolenia odstupu voči básnictvu, ktoré z takéhoto poetického smerovania vychádzalo" (Vojislav Karanović). Vo Vasovićovej tvorbe ide predovšetkým o negáciu skonvencionalizovaných zákonitostí písania a presadzovanie autonómie jazyka poézie. Výber z poézie Nebojsa Vasovića preložil do slovenčiny Karol Chmel.
1953
Rád zveličujem
to, čo je podstatné,
až kým nepochopím,
že ja sám som nepodstatný.
Patrím ku skupine
cicavcov — námesačníkov,
evidentných maniakov.
Najpochabejšia vec
v mojom živote
sa stala v zime
roku 1953.
Padal sneh —
a taký biely —
až som sa 25. januára
narodil.
Lásku treba hľadať
tam, kde nie je.
Whisky — tam, kde je.
Verde que te quiero verde
Hviezdy, na ktoré sa dívaš, sú malé
bubienky, porozhadzované po nebi.
Ich tenké napnuté
blany sa chvejú pred našimi
pohľadmi, ktoré nič nevidia.
Mierne slnečné svetlo
ožaruje mrakodrapy a tie
sa podobajú kukuričným šúľkom,
ak na ne pozeráš z výšky,
tak ako to robia anjeli.
Modrí bohovia sedia v modrých
pavilónoch a dívajú sa,
ako nad našimi hlavami rastie
zelená, nesmierne zelená tráva.
Poézia Juliety Valero je mimoriadne súčasná vo svojej naliehavosti vysloviť existenciálne pochybnosti modernej spoločnosti jazykom, ktorý osciluje medzi modernou a postmodernou. Otvára pred nami sieť surrealistických obrazov, nových možností básnického vyjadrovania i hru so slovami a s obrazmi. Jej básne sa často javia ako koncentrované zhluky imaginácií na pomedzí možnej reality a predstáv. Ľudský život sa zacykluje v uzavretom kruhu vlastnej intimity, ale vnútorný svet sa znovu a znovu otvára svetu v pohybe tak, ako ho môžeme pozorovať z obloka vlastnej izby, v nemocničnej čakárni alebo na pozadí dejinných udalostí.
Ťažko tomu uveriť, ale obloha sa nasledujúce tri
hodiny nezatiahne a zatiaľ sa znásobí počet žien.
Presná lokalizácia: jasot z laboratórií obieha
sedemtisíc elíps v roku 2013. Jasomniektoiný zdá sa, je
vlastné telo, teraz také zdravé, že ho ani nevidíš. Modli sa
a pracuj podľa očakávania náhody. Potom zostáva
len čakať.
Niet takej sociálnej siete ako nebeská klenba prírody,
pre niektorých medzinárodná - pre tých zvláštnych, na ktorých stole
zo spoločnosti Ikea sa zmenšuje tesnenie. Sú tu dve
šteňatá, ktoré absolútne nikto nechce napomínať.
*
*
http://www.arspoetica.sk/novinky/julieta-valero1
"Prekladateľka Lucia Biznárová objavila pre slovenského čitateľa vynikajúcu Julietu Valero, poetku, ktorá cíti neustále existenciálne ohrozenie jednotlivca v súčasnom svete, často vyjadrené so silným sociálnym akcentom, čo je mimoriadne aktuálne, a to všetko jazykom úplne nových možností básnického vyjadrovania."
Mila Haugová, poetka
Anketa denníka Pravda Kniha roka 2017
We would like to present a book of selected works by a contemporary German poetess and one of the most intriguing German-writing authors, Sylvia Geist. She uses original expressive literary devices to create a unique inner world of the experience of everydayness, while oftentimes she is able to translate the seeming ordinariness into something universal and universally valid.
In her works, Sylvia Geist juxtaposes the outer with the inner, while imaginatively blending inner and outer cosmism with the reality of personal quality, as German critics put it.
The author was, to a great success, introduced to Slovak audiences at the Ars Poetica International Poetry Festival in 2006. She received several awards for her work, including the Meran Poetry Prize in 2002 or the Adolf Mejstrik Prize for poetry in 2008. She lives and works in between Hannover and Vancouver.
– Martina Straková
Sylvia Geist and Martina Straková
Ars Poetica 2017
Predstavujeme čitateľskej verejnosti výber z tvorby súčasnej nemeckej poetky Sylvie Geist, jednej z najzaujímavejších nemecky píšucich poetiek a autorky, ktorá prostredníctvom originálnych výrazových prostriedkov vytvára osobitý vnútorný svet prežívania každodennosti a často dokáže zdanlivú všednosť pretaviť do podoby univerzálneho, všeobecne platného.
V tvorbe Sylvie Geist sa vnútorné konfrontuje s vonkajším, autorka tvorivo prelína vnútorný a vonkajší kozmizmus, ako to nazýva nemecká kritika, do reality osobitej kvality.
Autorka sa s veľkým úspechom predstavila slovenskému publiku na medzinárodnom festivale poézie Ars Poetica 2006 v Bratislave. Za svoju činnosť získala niekoľko ocenení vrátane Ceny za poéziu mesta Meran, 2002, či Čestného daru Adolfa Mejstrika, 2008. Žije a tvorí strie- davo v Hannoveri a Vancouveri.
Vidím, ako mama prichádza o zrak.
Neexistuje nič, čo by to zastavilo, okno,
ktorým deň posiela farby,
tento bod, vraví, je biela škvrna
v optike. Sú na to drahé lieky, ktoré nepomôžu,
a inak už len ovocie. Jablká, ktoré bieli,
sú zvnútra zaoblené plody, zrenice
nasledujú čepeľ už viac-menej iba naoko.
Je dobré prizerať sa tej, ktorá je mojou mamou a dokáže naslepo
obieliť každé jablko, rozkrojiť ho na dva, tri, štyri
rovnaké kúsky, je dobré vidieť žiarivo
vydarené špirály šúp, s istotou
vedený nôž. Bod najostrejšieho videnia
je makulou ak správne pochopila
tajomnú slabosť oka. Žiadne starosti,
ktoré je ešte možné mať,
keďže už veci vníma trochu inak než doposiaľ,
raňajkový servis s pevnými prstami, plod
s ľahkým, s chladným, moje čelo, zvyšok
závisí od formy dňa v značne jasnej šedi,
pritom chlácholivá v predošlých kontúrach, taká je moja tvár.
Je dobré prizerať sa jej ruke, ktorá mi podá dva,
tri, štyri moje kúsky, jedno celé jablko, a je dobré
znovu sa vidieť, s otvoreným okom ako ona.
Martin Solotruk
Ars Poetica
Address for correspondence:
Vlčie hrdlo 5, 82107, Bratislava
Residence:
Vlčkova 18, 811 04, Bratislava 1
E-mail:
info@arspoetica.sk
2021 Ars Poetica (Slovakia). The content is subject to copyright.