básnik, textár, esejista, prozaik a prekladateľ, jeden z trojice Osamelých bežcov. Vyštudoval slovenčinu a španielčinu, pracoval ako televízny dramaturg, redaktor, šéfredaktor Kultúrneho života a magazínu Romboid. Debutoval básnickou zbierkou Krátke detstvo kopijníkov (1969), spájajúcou experiment s obranou čistoty.
Ivan Štrpka, Struga Poetry Evenings, 24.8.2014.
Nasleduje rad poetických kníh:Tristan tára (1971), Teraz a iné ostrovy (1981), Pred premenou (1982), Správy z jablka (1985), Modrý vrch (1988), texty piesní pre albumy Deža Ursínyho, Všetko je v škrupine (1989), Krásny nahý svet (1990),Rovinsko, juhozápad. Smrť matky (1995), Medzihry. Bábky kratšie o hlavu (1997), Majster Mu a ženské hlasy (1997), Hlasy a iné básne (2001). Z okruhu poézie Ivan Štrpka vykročil do sféry esejistiky knihou Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje (1995), ale aj románu, prózou s autobiografickými motívmi Rukojemník (1999).
V ostravskom Dome umění sa dňa 23. marca 2017 uskutočnila
prezentácia antológie Osamělí běžci,
ktorej editorom je prekladateľ Miroslav Zelinský.
Podujatie sa uskutočnilo za osobnoej účasti Ivana Štrpku a Petra Repku.
Narodila sa v Helsinkách. Vyštudovala literatúru a mediálnu komunikáciu na Helsinskej univerzite. Sedem rokov pracovala ako PR pracovníčka a konzultantka, neskôr učila kreatívne písanie. Je autorkou desiatky básnických i prozaických kníh, vrátane zbierok Sinerian (Sineriaani, 2000), Mierka a množstvo (Mitta ja määrä, 1998), za ktorú získala cenu Fínskeho rozhlasu Tancujúci medveď za najlepšiu básnickú zbierku roka.
Pôsobí ako spisovateľka na voľnej nohe, prekladá Becketta, Roberta Antoniho, Bernardine Evaristo. Je editorkou niekoľkých antológií, spolu s dánskym poetom Nikolajom Stochholmom pripravili antológiu súčasnej severskej poézie.
Autorka bola taktiež účastníčkou medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica 2003.
*
Ville Hytönen (2013)
Helena Sinervo (2013)
Leevi Lehto (2012)
Henriikka Tavi (2012)
Bodil Lindfors (2010)
Johanna Venho (2008)
Otto Grundström (2006)
Jyrki Kiiskinen (2004)
Anni Sumari (2003)
*
pochádza zo Zvolena. V roku 2003 ukončila štúdium na Vysokej škole výtvarných umení – maľbu a voľnú tvorbu u prof. Daniela Fischera. Venuje sa fotorealistickej maľbe, ako aj iným médiám, akčnejším formám komunikácie, no i tichším poetickým (kon)textom.
Vystavuje doma aj v zahraničí. V roku 2007 získala cenu Essl Award na podporu mladých výtvarníkov zo strednej a juhovýchodnej Európy. V roku 2009 jej vyšla debutová básnická zbierka untitled. Žije, tvorí a kultivuje svoju záhradku v Reci neďaleko Bratislavy.
Ľubica Somolayová sa narodila v Leviciach. V roku 2006 obhájila dizertačnú prácu v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde stále pracuje. Venuje sa literatúre 19. storočia (romantizmus a mesianizmus), dejinám a teórii poézie, ako aj kritickej reflexii súčasnej literatúry. V roku 2007 vydala básnickú zbierku Prižmúrenými očami.
Piotr Sommer (1948) pochádza z Walbrzychu, formatívne obdobie prežil v Otwocku pri Varšave. Vyštudoval anglistiku na Varšavskej univerzite, prednášal na niekoľkých amerických univerzitách, na Warwick University vo Veľkej Británii. V súčasnosti je šéfredaktorom Literatury na Świecie, poľského mesačníka venovaného prekladom zo zahraničných literatúr. Doteraz uverejnil osem básnických zbierok: Na stoličke (W krześle, 1977), Pamiatky po nás (Pamiatki po nas, 1980), Ďalší svet (Kolejny Świat, 1983), Lyrický činiteľ (Czynnik lyriczny 1986, 1988), Nové okolnosti vyjadrovania (Nowe stosunki wyrazów, 1997) a Pastierska pesnička (Piosenka pasterska, 1999).Publikoval aj dva zväzky literárnych čŕt Chuť detailu (Smak detalu, 1995) a Po švíkoch (Po stykach, 2005) a množstvo prekladov anglofónnych básnikov (Frank O'Hara, Charles Reznikoff, John Ashbery, Seamus Heaney, Ciaran Carson).
Marta Součková (1963) pochádza z Bojníc. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra – anglický jazyk a literatúra (1981 – 1986). Po ukončení štúdia jej bola spolu s titulom PhDr. udelená Cena rektora FF UK.
Pracovala vo vydavateľstve Smena, neskôr v rovnomennom denníku. Od roku 1990 vyučuje na Inštitúte slovakistiky, všeobecnej jazykovedy a masmediálnych štúdií Filozofickej fakulty PU v Prešove, v súčasnosti pôsobí ako vedúca katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy. Venuje sa literárnej kritike, slovenskej medzivojnovej literatúre a literatúre po roku 1989. V roku 2005 obhájila habilitačnú prácu na tému Podoby slovenskej prózy po roku 1989.
Je autorkou monografií Personálna téma v prozaickom texte (2001), P[r]ózy po roku 1989 (2009), učebných textov Osobnosti a osobitosti slovenskej prózy 80-tych a začiatku 90-tych rokov (1993) a Prozaické debuty v 80. a 90. rokoch (1994). Spolupracovala na Slovníku slovenských spisovateľov (1999; 2005). Je editorkou diela Jozef Cíger Hronský - Prózy (2008) a šiestich zborníkov, venovaných prevažne ponovembrovej slovenskej próze.
Martin Solotruk (1970) po štúdiu na Univerzite Komenského absolvoval trojmesačnú stáž na Azusa Pacific University v USA a polročnú stáž na University of Warwick vo Veľkej Británii.Od roku 1994 pôsobí na Filozofickej fakulte UK (americká literatúra a kultúra). Venuje sa prekladom (Samuel Beckett, Seamus Heaney, Charles Simic, John Ashbery, Ted Hughes, David Antin). Vydal básnické knihy Tiché vojny (1997), Mletie (2001), Planktón gravitácie (2006), Lovestory: Agens a paciens (2007) a Metafyzická domácnosť I (2017).
Viac informácií o autorovi nájdete tu.
Anna Snegina (1980) je slovenská poetka ruského pôvodu.
Vydala zbierku básní Pas de deux (2003).
Od roku 2005 je nezvestná. V roku 2009 jej vyšli Básne z pozostalosti.
Peter Sirr (1960) pochádza z Waterfordu (Írsko) a v súčasnosti žije v Dubline, kde donedávna pôsobil ako riaditeľ Centra írskych spisovateľov. Pracuje ako spisovateľ v slobodnom povolaní, prekladateľ a redaktor štvrťročníka poézie Poetry Ireland Review. Od roku 1982, kedy získal cenu Patricka Kavanagha, vydal päť zbierok poézie. Poslednými sú Kniha plodnej zeme (The Ledger of Fruitful Exchange, 1995) a Prines všetko (Bring Everything, 2000). Slovenský výber z jeho poézie vyšiel v preklade Martina Solotruka pod názvom Mimochodom.
Tomasz Różycki (1970) sa narodil v Opole na juhozápade Poľska. Na Jagellonskej univerzite v Krakove vyštudoval románske jazyky. Učí francúzštinu a popritom prekladá francúzsku poéziu, napr. Mallarmého.Vydal básnické zbierky Vaterland (1997), Anima (1999), Chata umaita (2001), Svet a protisvet (Świat i antyświat, 2003), Kolónie (Kolonie, 2006) a súborné vydanie svojej poézie Básne (Wiersze). Získal cenu Krzysztofa Kamila Baczyńskeho (1997), za epickú báseň Dvanásť staníc (Dwanaście stacji, 2004) získal ocenenie Nagroda Kościelskich (2004) a dvakrát bol nominovaný na významnú poľskú literárnu cenu Niké (2004, 2006).
Monika Rinck (1969) sa narodila v Zweibrückene. Študovala religionistiku, históriu a literárnu komparatistiku v Bochume, Berlíne a Yale. Vydala knihy: Verzückte Distanzen (Uchvátené odstupy, 2004), fumbling with matches = Herumfingern an Gleichgesinnten (Zápolenie so zápalkami = Pohrávanie sa s rovnako zmýšľajúcimi, 2005), Ah, das Love-Ding (Ach, tá lásky-vec; eseje, 2006), Zum Fernbleiben der Umarmung (K nedostaveniu sa objatia; 2007).
Publikuje v časopisoch, antológiách a internetových magazínoch. Autorsky sa spolupodieľa na predstaveniach Edit Kaldor a skupiny My Socalled team (Môj takzvaný tím). Je autorkou scenára k projektu Le PingPong d'Amour (Ping-pong lásky). Prekladá z angličtiny a maďarčiny (v spolupráci s Orsolyou Kalasz). Žije v Berlíne.
Derek Rebro publikuje od roku 1998, predovšetkým recenzie, kritiky a poéziu. Venuje sa rodovým otázkam a feminizmom. V roku 2007 absolvoval štúdium estetiky a slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde získal aj doktorát z literárnej vedy.
Vyšla mu debutová zbierka Okamih pred dopadom (2010). Nasledovala literárnovedná monografia Ženy píšu Poéziu, muži tiež (2011), ktorá sa zameriava na skúmanie inovatívnych kompetencií poetického jazyka poetiek L. Vadkerti-Gavorníkovej, T. Lehenovej, S. Repar, N. Ružičkovej, K. Kucbelovej a M. Ferenčuhovej, v r. 2013 publikoval monografiu Jej mesto v jeho svete? a v roku 2014 mu vyšla básnická zbierka Ako tieň na pľúcach. Aktuálne sa venuje najmä rodovo orientovanému časopisu Glosolália.
Zora Prušková sa venuje výskumu a interpretácii prózy druhej polovice 20-teho storočia. Je autorkou dvoch kníh, viacerých štúdií a spoluautorkou vedeckých, pedagogických a edičných projektov. Od roku 1995 vedie semináre zo slovenskej a svetovej literatúry na VŠMU v Bratislave.
Memfer je podivný kvark bratislavskej scény, zvíjajúci plochy neurokadencie a mémpunku. Militantný odporca tabakového priemyslu a byrokratickej mašinérie. Rád cestuje mandalami a vôbec, príležitostne sa venuje street artu.
Básne a iné spovede publikoval v Psom víne, RAKu, Vlne, Babylone, Dobrej adrese. Texty Kacíra vznikali počas doktorandského štúdia na Fyzikálnom ústave SAV (odbor jadrová a subjadrová fyzika). Vo vzdialenej súčasnosti hodlá naštrbiť konvencie lásky dvorskými manierami, pretože je presvedčený, že "ľudia budú potrebovať rozptýlenie počas novej pandémie".
autor píšuci slovensky i maďarsky. Spolupracoval na hudobnom projekte Trojkolobeh fiktivity (s Júliusom Fujakom a Petrom „Varsom" Varsavíkom). Vydal zbierky experimentálnych textov: Strach z utópie (1994); Ambit (1995); Súmrak cudnosti (1996, pod gynonymom Petra Malúchová); Cvičná pitva (1997); Sangaku (1998); Súmračná reč (1999); Gestika (2001); Klišémantra (2005), Tovar (2006) a Príbytok cudzieho času (2008).
Je spoluautorom projektu Generátor X: Hmlovina (1999). Publikoval prózy: Frustraeón (2000); Fabrikóma (2002); Klebetromán (spolu s Denisou Fulmekovou) (2004); Lešenie a laná (2004); Hromozvonár (2008), Mykať kostlivcami (2010). V roku 2014 vydal zbierku básní Santa Panica.
Za svoj román Tantalópolis (2015) získal cenu Anasoft litera a stal sa tak víťazom jedenásteho ročníka tejto prestížnej literárnej ceny.
Autor je nominantom Ars Poetica pre projekt Versopolis.
je slovinská poetka a prekladateľka. Pochádza z Ľubľany, vyštudovala slovinskú literatúru na Filozofickej fakulte v Ľubľane. Vydala tri zbierky poézie: Madeira (1993), Hodváb a ľan (Svila in lan, 1997), Ľubľana (2004) a Jaspis (2008). Jej prvým filmom, ku ktorému napísala scenár a sama ho i režírovala bol Náš Jurij Souček (1999). Realizovala hudobno-literárne performance Trón poézie (Prestol poezije/The Throne of Poetry), a to nielen v Slovinsku, ale aj v USA. Žije ako slobodná umelkyňa, píše aj eseje a kultúrnu publicistiku, zaoberá sa dielom C. G. Junga.
Autorka bola účastníčkou festivalu Ars Poetica 2008. Jej básne preto nájdete aj vo festivalovej antológii.
sa narodila v Banskej Bystrici, žije v Bratislave. Vyštudovala filmovú dramaturgiu. Vydala zbierky básní Duály (2003), Šport (2006) a Malé veľké mesto (2008). Výber z básní bol zaradený do antológie The End of the line, The Arc antology of new poetry from east and central Europe (Koniec línie, Arc antológia novej poézie z východnej a strednej Európy, 2004) a Slowakische Anthologie (2006).
Sarah Kirsch (1935 – 2013), jedna z najvýznamnejších nemeckých poetiek svojej generácie, pôvodným menom Ingrid Bernstein, sa narodila v Limlingerode (Südharz, Nemecko). Meno si zmenila na Sarah na protest proti otcovmu antisemitizmu. Najskôr študovala biológiu na univerzite v Halle, neskôr literatúru na Inštitúte Johanna Bechera v Lipsku. Ako 22-ročná sa vydala za spisovateľa Rainera Kirscha.
Sarah Kirsch, Die Luft riecht schon nach Schnee (Vzduch už vonia snehom)
Recituje: Monica Bleibtreu
Hudba: Soundtrack z EMMA – Rachel Portman – David Snell Orchester
môj milý nosí dlhé vlasy
ach, tá zima
zima, čo nás tisne tesne k sebe
už stojí predo dvermi
prichádza
so snežným záprahom psov
v oknách
rozsýpa ľadové kvety
v peci
horia uhlíky
a ty, môj krásny snehobiely
kladieš mi hlavu do lona
šepnem
sú to sane, ktoré sa už neudržia
sneh sa nás dotýka na najcitlivejších miestach
na dvore horí v popolniciach
Darling?
zašepká drozd
– preklad do slovenčiny: Martina Straková
Sarah Kirsch
(grafická úprava Lívia Kožušková)
Jej básne sa v rozličných časopisoch objavovali už od začiatku 60-tych rokov. Knižne debutovala v roku 1965 básnickou zbierkou Rozhovor s pravekým jašterom (Gespräch mit dem Saurier), v ktorej sa ukázalo, že Kirsch dokáže nielen parodovať, ale aj fabulovať. Nasledovala zbierka Pobyt na vidieku (Landaufenthalt), v ktorej tematicky dominovala túžba po diaľkach a premýšlanie nad vlastným žitím.
Po desiatich rokoch spolužitia sa s manželom rozišla a presťahovala z Halle do Berlína. V roku 1976 protestovala proti vyhosteniu hudobníka Wolfa Biermana z NDR, rok nato sama opustila krajinu a odišla do západného Berlína. V 70-tych rokoch publikovala rad ďalších básnických kníh a získala za svoju tvorbu množstvo cien: Heinrich Heine Preis (1974), Petrarca Preis (1976), Georg Büchner Preis (1996) a Huchel Preis (1993). Okrem poézie píše aj prózu a prekladá do nemčiny knihy pre deti.
Peter Huchel (1903 – 1981) vyrastal v usadlosti starého otca v Alt-Langerwischi (Michendorf). Vyštudoval literatúru a filozofiu v Berlíne, Freiburgu im Breisgau a vo Viedni. Básne začal publikovať ako 22-ročný. Po cestách naprieč Francúzskom, Balkánom a Tureckom sa stal redaktorom literárneho časopisu Die literarische Welt. V roku 1932 získal od drážďanského časopisu Die Kolone svoju prvú cenu za poéziu. Bojoval v 2. svetovej vojne, bol v sovietskom zajateckom tábore.V rokoch 1949 až 1962 viedol v NDR popredný literárny časopis Sinn und Form, 1962 bol tejto pozície pozbavený. Huchel odvtedy nemohol publikovať, bol sledovaný a v roku 1971 mu úradné miesta umožnili odchod z NDR. Žil v Talianku a SRN, kde v roku 1981 umrel.
Patrí k najvýznamnejším nemeckým lyrikom 20. storočia, prírodnou lyrikou ako šifrou, odčítateľnou zo stôp ľudských znakov, je blízky Günterovi Eichovi, poetikou absolútnej metaforickej skratky Paulovi Celanovi.
Ted Hughes (1930 – 1998), vlastným menom Edward James Hughes, sa narodil v Mytholmroyde (West Yorkshire). Vyrastal na farmách a neskôr medzi tabakom a novinami v trafike jeho rodičov. Vyštudoval angličtinu, antropológiu a archeológiu na Pembroke College v Cambridge, kde sa stretol so Sylviou Plathovou. V roku 1956 sa zosobášili, no o šesť rokov neskôr sa rozišli. Hughesov podiel na Plathovej samovražde (1963) sa stal témou mnohých špekulácií.
Ted Hughes: Krá. Zo života a piesní Krá
Recitácia: Ted Hughes
Réžia: Yoav Segal
Hudba: John Leafcutter
Umelecký koncept: Holly Waddington
Pravdou však je, že šesť rokov po jej smrti spáchala samovraždu aj Hughesova milenka Assia Wevill. O rok neskôr sa oženil s ošetrovateľkou Carol Orchardovou. Zostali spolu až do básnikovej smrti, ktorá v roku 1998 ukončila jeho 18-mesačný boj s rakovinou.
Hughesove rané básne sa sústreďujú predovšetkým na animálne nevinnú divokosť prírody, vo vrcholnej tvorbe sa pokúša vytvoriť originálnu mýtickú verziu sveta. V roku 1984 získal Hughes titul Poet Laureate a stal sa tak oficiálnym básnikom britskej kráľovnej. Okrem poézie písal aj operné libretá a knihy pre deti.
Básnická zbierka Teda Hughesa - Krá. Zo života a piesní Krá, Ars Poetica, 2006 - vyšla v slovenskom preklade Martina Solotruka, ktorý za svoj preklad získal Cenu Jána Hollého.
Braňo Hochel (1951-2015) od roku 1975 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, s prestávkami, ktoré strávil na Moskovskej štátnej univerzite a University of Pittsburgh. Bol prvým námestníkom primátora Bratislavy. Pracoval ako redaktor periodík Proti prúdu, Revue svetovej literatúry, Kultúrny život, SME Plus, od roku 2001 bol šéfredaktorom Revue aktuálnej kultúry — RAK.Napísal básnické zbierky Úryvky z kríža (1970), Predvčerom sme sa krásne milovali (1987), Vo štvrtok a iné predbežne (1992), Poems — Gedichte — Poesie — Wiersze — Versek (1994), Mr Perplex a jeho žiaci (2009), Struny (2012), zbierku poviedok Gombíky (1997), divadelné a rozhlasové hry, spolu s televíznymi scenármi pre deti. Je autorom odborných prác Preklad ako komunikácia (1990) a Slovník slovenského slangu (1993).
je jednou z najprekladanejších a najplodnejších slovenských poetiek. Narodila sa v Budapešti. Detstvo prežila v Nitre, Topoľčiankach a Zajačej Doline neďaleko Levíc. Absolvovala Agronomickú fakultu na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Pracovala ako agronómka a neskôr ako stredoškolská učiteľka. V rokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid. Žije a tvorí v bratislavskej Dúbravke a v Zajačej Doline.
Mila Haugová v Letnej čitárni u Červeného raka, 2012
Jej knižným debutom je zbierka básní Hrdzavá hlina (1980), ktorú vydala pod pseudonymom Mila Srnková. Postupne vydala množstvo ďalších básnických zbierok: Premenlivý povrch (1983), Možná neha (1984), Čisté dni (1990), Praláska (1991), Nostalgia (1993), Dáma s jednorožcom (1995), Alfa Centauri (1996), Krídlatá žena (1999), Genotext (2001), Atlas piesku (2001), Zavretá záhrada (reči) (2001), Orfea: alebo zimný priesmyk (2003), Archívy tela (2005), Target(s) Terč(e) (2005), Rastlina so snom: Vertikála (2006), Biele rukopisy (2007), Miznutie anjelov (2008), Pomalá lukostrelkyňa (2010), Plant Room (2011), Cetonia aurata (2013), canti...amore (2015).
Knižne publikovala aj memoáre Zrkadlo dovnútra (2010), prózy Tvrdé drevo detstva (2013) a mnohovrstvovú výpoveď o procese tvorby Písať ako dýchať (2014). Jej pôvodnú tvorbu dopĺňa rad prekladov z nemčiny, angličtiny a maďarčiny (E. Lasker-Schüler, S. Plath, F. Mayröcker, I. Bachmann, M. Tikkanen, S. Kirsch, G. Trakl, P. Celan, J. Pilinszky atď.) Básne Mily Haugovej boli preložené do nemčiny, angličtiny, francúzštiny, ruštiny, poľštiny, taliančiny a arménčiny.
Za doprovodu nemeckej poetky Sylvie Geist sa Mila Haugová zdôveruje so svojimi pocitmi.
"Veci sa dejú na pomedzí. Verím, že sa ku mne vrátia." – Mila Haugová
(Video je v nemčine.)
Mila Haugová: Záhyby: svetlo Vianoc
*
*
... Fotospomienky ... na nezabudnuteľný krst
básnickej zbierky Mily Haugovej: Srna pozerajúca na Polárku
18. apríl 2017, SNG Café Berlinka, Bratislava
*
Reportáže z krstu knihy Srna pozerajúca na Polárku
v relácii RTVS Umenie
vyštudoval odbor slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, doktorandské štúdium absolvoval v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde je v súčasnosti zamestnaný ako vedecký pracovník. Vydal básnické zbierky 80-967760-4-5 (1997), Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej (1999), Korene neba. Básne z posledného storočia (2000), Básne pre mŕtve dievčatá (2004), Michal Habaj (2012).
Pod gynonymom Anna Snegina publikoval zbierku poézie Pas de deux (2003) a Básne z pozostalosti (2008); je jedným zo spoluautorov projektu Generator X: Hmlovina (1999). V roku 2005 vydal literárnovednú prácu Druhá moderna, ktorá je dopracovanou verziou rovnomennej dizertačnej práce, v roku 2013 publikoval odbornú monografiu Model človeka a sveta v básnickom diele Jána Smreka. Ars Poetica, o.z. nominovala autora do projektu Versopolis.
– Skutočná poézia nepripúšťa možnosť voľby. Je to nutnosť;
vrh kociek, v ktorom je úlohou básnika správne prečítať čísla osudu.
pochádza z Piešťan, žije v Bratislave. Študoval dejiny umenia a kultúry na Trnavskej univerzite. Prednáša na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, venuje sa výtvarnej publicistike a skúma rozmanité vzťahy obrazov a písania na pozadí kultúrnych ruín modernizmu.
V roku 2009 obhájil dizertačnú prácu o interpretáciách umenia 60. rokov v Československu. Podieľa sa na niekoľkých medzinárodných výskumných projektoch zameraných na kritickú reflexiu umenia a vizuálnej kultúry v období socializmu. Absolvoval študijné pobyty v Poznani, Prahe a Viedni. Príležitostne organizuje výstavy a spolupracuje so skupinou XYZ (Milan Tittel a Matej Gavula). V roku 2009 mu vyšla debutová básnická zbierka Manuál.
sa narodila a vyrastala v Bratislave, dospela v Paríži a vrátila sa opäť do Bratislavy. Dnes prednáša na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení.Prekladá z francúzštiny (Paul Virilio, Philippe Sollers, Amélie Nothomb, Jean Echenoz a iní). V roku 2003 debutovala zbierkou Skryté titulky.
Mária Ferenčuhová – nominantka festivalu Ars Poetica pre projekt Versopolis
číta na rakúskom festivale Literatur & Wein, 2015
*
V rámci nominácie Ars Poetica pre projekt Versopolis,
autorka reprezentovala Slovensko aj na festivaloch:
Struga Poetry Evenings, 2016 a Ledbury Poetry Festival, 2015
Dannie Abse (1923-2014), velšský básnik, prozaik a dramatik, sa narodil v Cardiffe v židovskej rodine. Po štúdiách medicíny slúžil ako major Britského kráľovského letectva, neskôr pôsobil v Londýne ako lekár – špecialista na pľúcne choroby. V rokoch 1949 – 1954 vydával časopis Poetry and Poverty, ktorého názov signalizuje Abseho ľavicovú orientáciu. Básnický debut Za všetkým zeleným (After Every Green Thing) mu vyšiel v roku 1949 ešte ako študentovi medicíny a charakterizuje ho príklon k neoromantickej vlne tohto obdobia ovplyvnenej poéziou Dylana Thomasa.
Dannie Abse číta na Festivale literatúry v Cheltenhame vo Veľkej Británii
Na britskej básnickej scéne sa Abse etabloval treťou zbierkou Nájomníci domu (Tenants of the House, 1957), v ktorej definitívne opustil neoromantickú manieru a kritika ho po nej zaradila k popredným britským básnikom. Dlhý rad jeho básnických kníh nateraz uzatvára Neskorý príchod (Running Late, 2006). Dannie Abse je nositeľom viacerých prestížnych literárnych cien a v rokoch 1979 – 1992 bol predsedom Britskej básnickej spoločnosti.
Nóra Ružičková vyštudovala maľbu a grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vydala štyri zbierky poézie: Mikronauti (1998), Osnova a Útok (2000), Beztvárie (2004), Parcelácia vzduchu (2007). Príležitostne sa venuje prekladaniu.
básnik, kritik, prekladateľ a diplomat. Narodil sa v poľskom Tešíne. Vyštudoval polonistiku a religionistiku na Jagellonskej univerzite v Krakove. Jeho prvou básnickou knihou bola Smakosze, kochankowie i płatni mordercy (Labužníci, milenci a nájomní vrahovia, 1984). Odvtedy vydal množstvo zbierok, ako Śpiąca muza (Spiaca múza, 1988), Wiersze dla moich przyjaciół (Verše pre mojich priateľov, 1988), Dwa zbiory wierszy (Dve zbierky básní, 1990), Trzeci brzeg (Tretí breh, 1992), Legendy praskiego metra (Legendy pražského metra, 1996), Kraina wiecznych zer (Krajina večných núl, 2000), Prolegomena. Nieprzyjemne wiersze dla dorosłych (Prolegomena. Nepríjemné verše pre dospelých, 2003), Wiersze przeciwko opodatkowaniu poezji (Básne proti zdaňovaniu poezie, 2007), Zima w małym mieście na granicy (Zima v malom meste na hranici, 2008). Venuje sa aj prekladu poézie (Skácel, Wernisch, Štrpka). Do poľštiny preložil zbierku básní Ivana Štrpku Tichá ruka. Desať elégií (Cicha Ręka. Dziesięć elegii). Bol riaditeľom Poľského inštitútu v Prahe a neskôr v Bratislave.
sa narodila v Detroite. Je autorkou štyroch básnických zbierok: Gathering The Tribes (Sústreďovanie kmeňov), za ktorú získala cenu Yale Younger Poets Award, The Country Between Us (Krajina medzi nami), zbierka bola vybratá do Lamont Selection Akadémiou amerických básnikov, The Angel of History (Anjel histórie), získala cenu Los Angeles Times Book Award a Blue Hour (Modrá hodina), ktorá bola nominovaná do National Book Critics Circle Award.
Udelili jej množstvo ďalších cien a umeleckých štipendií, napr. John Simon Guggenheim Fellowship či naposledy The Golden Rose Award. Forché sa venuje aj prekladu poézie, predovšetkým zo španielčiny, zostavila antológiu Against Forgetting: Twentieth Century Poetry of Witness (Proti zabudnutiu: Poézia svedectva 20, storočia, 1993). Už tridsať rokov pôsobí ako aktivistka v oblasti boja za ľudské práva. V súčasnosti učí poéziu a poetiku na Georgetownskej univerzite. Jej básne boli preložené do 15 jazykov. V krátkom čase vyjdú jej memoáre a kniha esejí, ako aj piata básnická zbierka.
Carolyn Forché rozpráva o písaní
Zadržané slová tu treba zachovať šírku riadkov presne ako sú
Smútok dieťaťa pustil kone na voľno. Vrany a gaštan sa vznášajú v pokluse proti
čoraz ostrejšiemu snehu.
Tak svetlo prebúdza záblesky v ruke, hroby uprostred novembra, najčistejšiu bielu uprostred detstva.
Biela. V nádychu do lilava sa orgovány strácajú. Ozveny stien stupňujú šepot do huku.
Dieťa však nechávajú na pokoji, robia, akoby tu
ani nebolo.
Čo za prelud sa to skláňa nad posteľ a šepká Si to ty?
– aké nikto to chce splynúť s ja –
Malé nevinné strašidlo? Vŕzgajúca skriňa po vyprchaných šatách?
U nás bol za všetkým duch, čo kradol veci z domu. Všetko, čo z nás nikomu nechýbalo.
Porcelánový servis na večeru. Jablká. Ostnatý drôt spoza domu.
Na konci predsiene námesačne vchádza do zrkadla v maminej nočnej košeli.
Plachta sa dvíha z postele a zostáva povznesená. Výzor bez výrazu. Poď sem.
Knižnica vie o všetkom a knižné šero pamätá. Zložité úvody k niečomu,
nekonečné histórie o niečom, stránky na spanie k ničomu. O čo iné by mal človek viesť súboje nad hrobom?
O jazyk, ktorý kedysi nakŕmil krkavca nad vodami. Otvorený svet,
z ktorého sa zniesol.
Slová, čo si päťdesiat rokov udržali tajomne svieži nádych azylu. Veru päťdesiat.
Dieťa počuje, ako z vnútra stúpa: Len poď sem bližšie, neboj sa a uvidíš,
mimo našich očí, čím všetkým už boli tieto polia.
Z angličtiny preložil Martin Solotruk
Zoë Skoulding (1967) vyrastala vo Východnom Anglicku, študovala na Exeteri a predtým, ako sa usadila v severnom Walese, získavala skúsenosti v Himalájach. Prednáša na University of Wales v Bangore. Je zakladateľkou a redaktorkou časopisu Skald. Debutovala zbierkou Tide Table (Plocha prílivu, 1998), nasledovali The Mirror Trade (Zrkadlenie, 2004) a Remains of a Future City (Ruiny mesta budúcnosti, 2008). Pracuje na projektoch spájajúcich poéziu, hudbu a film.
Hans Thill, básnik, spoluzakladateľ Vydavateľstva Wunderhorn, prekladá francúzsku literatúru, narodil v Baden-Badene, žije v Heidelbergu. Je riaditeľom Umeleckého centra Edenkoben. Za zbierku poézie Kühle Religionen (Chladné náboženstvá, 2003) mu udelili Cenu Petra Huchela. Je editorom antológií poézie: Vorwärts ihr Kampfschildkröten. Gedichte aus der Ukraine (Napred, bojové korytnačky. Básne z Ukrajiny, 2006), Lied aus reinem Nichts. Deutschsprachige Lyrik des 21. Jahrhunderts (Piesen z číreho nič. Nemecká lyrika 21. storočia, 2010, spolu s Michaelom Braunom). Výber z jeho básní bol preložený do trinástich jazykov.
Slovenskému publiku sa autor predstavil na Medzinárodnom festivale poézie Ars Poetica 2013.
vyštudoval juhoslavistiku na Filologickej fakulte v Belehrade, pracoval ako redaktor literárnych časopisov Vidici a Književna reč. V roku 1989 emigroval do Kanady, žije v Toronte. Vydal monografiu venovanú poézii Đorđe Markovića Kodera Poezija kao izvanumište (1983) a básnické zbierky Struna/Suton (1984), So lično (1986), Brazil (1986), Pesme za decu i kaludjere (1989) ...... Perdido (1991), Gong u žitu (1991), Talmud i ja (1992), Muzika roba (1992), Sedam čunova (1995), Posečene su šume (2003) a Ni ljubavi, ni hleba (2006). V roku 2004 vydal Dnevnik I a esejistickú knižku Protiv Kundere, o rok neskôr vyvolala mimoriadny ohlas jeho literárnovedná práca Lažni car Šćepan Kiš (parafráza titulu slávnej knihy Petra Njegoša Lažni car Šćepan Mali).
Agda B. Pain (1969, Košice, Československá socialistická republika), turecký umelec a básnik slovenského pôvodu. Vyrastal v rodine triednych nepriateľov socializmu a kulakov z matkinej strany. Jeho otec bol ako mladší seržant ŠTB odsúdený začiatkom 50. rokov za protištátnu činnosť a sabotáž na 10 rokov v najprísnejších väzniciach a pracovných táboroch, napríklad v uránových baniach v Jáchymove.
Agda Bavi Pain sa do konfliktu so zákonom dostal ešte pred ukončením povinnej školskej dochádzky. Debutoval dnes už kultovou knihou satanských básní Kosť & Koža. Jeho prvý román Koniec sveta získal Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru 2008. V roku 2013 bol podľa jeho predlohy uvedený do kín film Babie leto. Naposledy vydal dve knihy sci-fi básní a hrdinských spevov Rytier bez básne a Hany, ktoré v hodnotení domácej poézie dobyli vrchol TOP 5.
„Rytier patrí k tomu najlepšiemu, čo súčasná slovenská tvorba ponúka."
– Pravda
„Zaujímavé, v mnohom podnetné a pozitívne provokujúce dielo! Ide o udalosť o to väčšiu, že sa s podobnými dielami stretávame čoraz menej."
– Revue aktuálnej kultúry
„Painova kniha predstavuje jednu zo zaujímavých a esteticky nosných polôh súčasnej poézie."
– Rádio Slovensko
Jana Pácalová je poetka a literárna vedkyňa. Študovala na Trnavskej univerzite, doktorát z dejín a teórie slovenskej literatúry získala v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde aj pôsobí. Venuje sa výskumu slovenskej literatúry 19. storočia s ťažiskom v edičnom sprístupňovaní, analýze a literárnohistorickej kontextualizácii textov slovenských romantikov, ktoré boli doteraz na okraji literárnohistorického záujmu (napr. prózy Sama Chalupku), predovšetkým však rozprávok.
Analýzu rozprávkových edícií slovenských romantikov a ich romantickú paradigmu ponúkla v monografii Metamorfózy rozprávky (2008), najnovšie edične sprístupnila a komentovala dve unikátne rukopisné zbierky z prvej polovice 19. storočia:
Codexy tisovské (pramenná edícia Codexy tisovské. K prameňom slovenských rozprávok; (2015) a Codex diversorum auctorum A (v monografii Rozprávky Janka Rimavského; 2015). Skromnejšie edičné aktivity vyvíja autorka ako poetka, so značným časovým odstupom napísala zatiaľ iba dve básnické zbierky – Citová výchova (2003) a Všetko o mojej matke (2012).
Autorka je nominantkou Ars Poetica pre projekt Versopolis.
Márió Z. Nemes (1982) je básnik a kritik. Publikuje od roku 2000. Jeho poézia a recenzie sa objavili v mnohých maďarských periodikách. Vydal dve knihy básní: Alkalmi magyarázatok a húsról (Príležitostné vysvetlivky k mäsu, 2006) a Bauxit (2010). Je členom Asociáce mladých básnikov Atillu Józsefa (József Attila Kör, JAK) a maďarského PEN klubu. Je spoluzakladateľom básnického blogu Telep (Kolónia). V roku 2009 získal literárne štipendium Móricza Zsigmonda. Od roku 2009 si robí PhD. z filozofie na Univerzite Eötvösa Loránda, kde skúma vzťah filozofickej antropológie a estetiky. Žije v Budapešti. V roku 2010 vyšiel výber z jeho poéze v slovenskom preklade Petra Macsovszkého s názvom Ruka v stene.
Margret Kreidl sa narodila v Salzburgu. Od roku 1989 pôsobí ako spisovateľka na voľnej nohe. Píše dramatické hry, poéziu i prózu. Získala množstvo štipendií a cien (napr. pobytové štipendiá Literarisches Colloquium, Berlín, 1991; Akademie Schloß Solitude, Stuttgart, 1994; Cenu Reinharda Priessnitza, Viedeň, 1994; Cenu mesta Graz, 1996; Cenu mesta Viedeň, 2000; Cena Siemensu Viedeň, 2001). V roku 2003 bola writer-in-residence na Allegheny College, Meadville v Pennsylvánii. Vydala knihy: Ich bin eine Königin. Auftritte (Som kráľovná. Vystúpenia, 1996); In allen Einzelheiten. Katalog (So všetkými detailmi. Katalóg, 1998); Süße Büsche (Sladké krovie, 1999); Laute Paare. Szenen Bilder Listen (Hlučné páry. Scény, obrazy, zoznami, 2002); Mitten ins Herz (Do stredu srdca, 2005). Mnohé jej diela boli inscenované (Berlín, Amsterdam, Graz, Viedeň, Linz) a preložené do slovinčiny, francúzštiny, a ďalších jazykov. Autorka žije vo Viedni.
Krisztina Tóth je maďarská poetka, nositeľka niekoľkých ocenení vrátane Gravesovej ceny (1996), Ceny Tibora Déryho (1996) a Ceny Attilu Józsefa (2000). Jej básne boli preložené do mnohých jazykov. Jej poézia je intenzívne spätá s rôznymi maďarskými i európskymi básnickými tradíciami (prekladá francúzsku poéziu), ...... jej poetický hlas je subtílnou kombináciou silných vizuálnych prvkov, intelektuálnych reflexií a veľmi empatického, často ironického dôrazu na scény, konflikty a postavy z každodenného sveta. Krisztina Tóth žije v Budapešti, kde okrem písania a prekladania poézie navrhuje a vyrába farebné okenné sklá.
je absolventom Filozofıckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde obhájil doktorskú prácu na tému vzťahu subjektu a autora. Dva roky študoval na Inštitúte fılozofıe a na Katedre teórie literatúry Jagelonskej univerzity v Krakove a ďalšie dva na Ústave fılozofıe a religionistiky Karlovej univerzity v Prahe. Absolvoval aj kratšie študijné pobyty v Slovinsku a vo Francúzsku. Vo svojej publikačnej činnosti sa zaoberá otázkami fılozofıe, semiotiky a umenia.
Zuzana Husárová je literárny vedkyňa a poetka. Prednáša americkú literatúru a kreatívne písanie cez nové médiá na Univerzite Komenského v Bratislave a elektronickú literatúru na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorkou experimentálnej literatúry s využitím rôznych médií, na interaktívnych literárnych projektoch spolupracuje s Ľubomírom Panákom.Debutovala knihou vizuálnej poézie liminal (v anglickom jazyku 2012, v slovenskom jazyku 2013), ktorá je súčasťou transmediálneho projektu, na ktorom spolupracuje s vizuálnou umelkyňou Amaliou Roxanou Filip. Druhá kniha vizuálnej poézie lucent (2013) je taktiež súčasťou projektu s Amaliou Roxanou Filip, do ktorého patria okrem knihy aj zvuková poézia a živé performancie. Je jednou z autorov multimediálneho predstavenia Skúmanie javov, spolu s Bogumiłou Suwarou editovala teoretickú knihu V sieti strednej Európy: nielen o elektronickej literatúre (2012) a s Martinom Solotrukom sa podieľala na projekte European Poetry Forum. V roku 2011 získala Fulbright štipendium pre výskum a akademicky pôsobila na Massachusetts Institute of Technology na oddelení Writing and Humanistic Studies v Cambridge, USA. Žije v Bratislave.
Veronika Rácová absolvovala masmediálne štúdiá na FMK UCM v Trnave a slovenský jazyk, literatúru a estetiku na FiF UK v Bratislave. Tu získala v roku 2012 doktorát zo slovenskej literatúry a literárnej vedy. Literárnokritickú a recenzentskú činnosť orientovanú najmä na súčasnú poéziu a prózu začala aktívne rozvíjať koncom 90. rokov.
V súčasnosti pracuje na Katedre slovenskej literatúry UKF v Nitre, venuje sa literárnej kritike, problematike textológie, editorstva a tvorivému písaniu. Je spoluautorkou monografie o podobách a premenách súčasnej slovenskej literatúry nazvanej Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (2014).
Narodila sa v Trnave. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo (angličtina, japončina). V rokoch 1993 – 1995 postgraduálne študovala japonský jazyk a literatúru na Hokkaidskej univerzite v Sappore a v rokoch 1998 – 2002 klasickú a súčasnú japonskú literatúru na ósackej univerzite. Štúdium absolvovala doktorandskou prácou v japončine na tému Piesočná žena Kóba Abeho. Venuje sa tlmočeniu a prekladaniu z japončiny (Kóbó Abe, Mači Tawara, Banana Jošimoto, Džiró Nitta). Publikovať začala v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, RAK a v zborníkoch Druhý dych, Kruh a Hlbokozelená žena. Za poetickú tvorbu získala viacero ocenení v literárnych súťažiach. V roku 1999 sa stala laureátkou prestížnej literárnej súťaže RUBATO. Žije v Trnave.
Autorka je nominantkou Ars Poetica pre projekt Versopolis.
je holandská poetka a výtvarníčka. Vo svojich románoch, básňach, esejach a výtvarných dielach pracuje s myšlienkou opisu (de)formujúceho realitu. Poézia Marie Barnas je introspektívnym súborom pozorovaní a zážitkov so širokým spektrom opisov – od všeobecného ľudského strachu cez presné deti a odvrhnutých psychiatrov až po naše obmedzené chápanie vesmíru, vďaka čomu nám súčasný život a spoločnosť predstavuje v nemilosrdnom, ale zároveň pútavom svetle.
Jazyk jej literárnej tvorby je uvážlivý. Vo svojej poézii využíva široký rozsah foriem, ale celkovo sa jej básnická tvorba vyznačuje tematickou a štylistickou jednotou. Obraznosť jej diela je pútavá a inšpiratívna a vyznačuje sa jedinečnými, ale zároveň priezračnými vlastnosťami.
Za svoj básnický debut, zbierku Twee zonnen (Dve slnká, 2003), získala Cenu C. Buddingha a odvtedy vydala celý rad vysoko oceňovaných básnických zbierok. Jej zatiaľ posledná kniha básní Jaja de oerknal (Aha, veľký tresk) vyšla v roku 2013. Zbierka, ktorej hlavnou témou je mechanizmus strachu, bola v roku 2014 nominovaná na Cenu VSB za poéziu a Cenu KANTL (Kráľovskej akadémie holandského jazyka a literatúry so sídlom v Belgicku) a získala Cenu Anny Bijns.
Na festivale Ars Poetica 2015 sa autorka predstavila aj ako tvorkyňa krátkeho filmu
Medzinárodný kosmonaut (The International Cosmonaut, 2014)
sa narodila v roku 1982 v meste Umeå v okrese Västerbotten v severnom Švédsku. Študovala tvorivé písanie na umeleckej škole Biskops-Arnö (2001 – 2002, 2003 – 2004) a na Valandovej akadémii v Göteborgu (2012 – 2014). Je držiteľkou titulu magisterka v odbore tvorivého písania.
V roku 2013 debutovala básnickou zbierkou Tilltar (Narastáš). Vo svojich básňach skúma náš vzťah k ľuďom, ktorí nás obklopujú, naše hľadanie miesta a zaradenia sa jednak vo svete, jednak v živote. V jej tvorbe sa pretínajú vonkajšie a vnútorné krajiny, blízkosť sa stáva vzdialenou a presne v týchto okamihoch pristupujeme k tvorbe seba samých. Zbierka Tilltar bola nominovaná na Cenu denníka Borås Tidning za najlepší debut a Berglund získala Cenu mesta Umeå za tvorivosť v kategórii text. V roku 2014 jej zbierku preložili do dánčiny. Druhá zbierka básní Pernilly Berglund Fälla (Stínanie) vyšla vo februári 2015.
Vyštudoval odbor tvorivé písanie na Bath Spa University. V roku 2012 získal tretiu cenu v Cardiff International Poetry Competition a o rok neskôr druhú cenu v súťaži PEN International Made Up Words Competition. V roku 2014 získal cenu Bridges of Struga a jeho prvá zbierka básní Lift (Výťah) bola nominovaná na cenu Sabotage.
Manova tvorba je súčasťou viacerých antológií, ako sú The Emma Press Anthology of Fatherhood (Antológia otcovstva vydavateľstva Emma Press), Coin Opera 2 (Grošová opera 2) a Rewiring History (Prepisovanie dejín). Jeho debut Lift si vyslúžil pochvalu laureátov Ceny T. S. Eliota Sinéad Morrissey a Georgea Szirtesa. Szirtes o ňom povedal: „Tieto básne sú až na prasknutie preplnené myšlienkami... Harry Man je jedným z mladej generácie básnikov, ktorí definujú svoj vlastný svet a menia ten náš."
bola v roku 2001 vyhlásená za najlepšiu mladú poetku na slovinskom festivale mladej literatúry Urška. V roku 2005 jej vo vydavateľstve Goga vyšla kniha básní Nizki toni (Nízke tóny), ktorá jej vyniesla ocenenie za najlepší knižný debut Slovinského knižného veľtrhu. V roku 2007 sa Hrastelj zúčastnila na turnaji poézie v rámci Dní knihy v Maribore a získala titul rytiera poézie. V roku 2009 jej vo vydavateľstve Študentska založba vyšla druhá zbierka básní Gospod, nekaj imamo za vas (Máme niečo pre vás, pane), vďaka ktorej sa dostala do užšieho výberu kandidátov na výročnú Jenkovu cenu, udeľovanú Združením slovinských spisovateľov. Za svoj románový debut Igranje (Hra) získala vydavateľskú cenu Modrý vták, udeľovanú za najlepšie nepublikované literárne dielo. Hrastelj prekladá poéziu z chorvátčiny a zo srbčiny a venuje sa navrhovaniu keramiky.
je mladý flámsky básnik. V roku 2012 debutoval básnickou zbierkou Het vertrek van Maeterlinck, ktorú v oboch najväčších národných jazykoch (v holandčine a vo francúzštine) vydalo prestížne nakladateľstvo De Bezige Bij. Na niektorých básňach z tejto zbierky spolupracoval s ďalšími básnikmi, najmä so Jacquom Roubaudom z Francúzska a s rumunskou poetkou Doinou Ioanid. Vandebril požiadal viacerých filmových tvorcov (vrátane Swoona), aby podľa jeho básní nakrútili „videobásne". Zbierka Het vertrek van Maeterlinck bola nominovaná na Cenu C. Buddingha, ktorá sa udeľuje za najlepší básnický debut, a získala Cenu Hermana de Conincka za debut. Vandebril svoje básne často a s nadšením verejne prednáša. Vystúpil napríklad na podujatiach Crossing Border (Haag), Poëzienacht (Bruggy), Dichters in de Prinsentuin (Utrecht) a Festival international de poésie (Namur). Vandebrilove básne boli preložené do francúzštiny, španielčiny, angličtiny, srbčiny, rumunčiny, fínčiny a turečtiny.
Vyučuje anglickú, severoamerickú a komparatívnu literatúru na Univerzite v Liège, kde zároveň vedie Interdisciplinárne centrum pre aplikovanú poetiku. Je autorom a spoluautorom knižnej štúdie Americké básne v próze: poetické formy a hranice žánru (The American Prose Poem: Poetic Form and the Boundaries of Genre, 1998); J. G. Ballard (1998); Hamlet & Co (2001); Frank Zappa, Kapitán Beefheart a tajné dejiny maximalizmu (Frank Zappa, Captain Beefheart, and the Secret History of Maximalism, 2005)...
... Jedlo, poézia a estetika spotreby: jedenie avantgardy (Eating the Avant-Garde, 2009); Poetika na rázcestí: text, obraz, hudba, film a ďalšie (Text, Image, Music, Film & Beyond, 2013). Zostavoval niekoľko knižných vydaní esejí a o súčasnej poetike a vydal dve zbierky básní a básní v próze: Tretie telo (Le troisième corps, 2005) a Medzi hruškou a syrom (Entre la poire et le fromage, 2013). Ako hudobník vystupoval s rôznymi hudobnými zoskupeniami a spolupracoval s džezovými a avant-rockovými hudobníkmi ako napríklad s Daveom Liebmanom, Eltonom Deanom, Chrisom Cutlerom, Harrym Beckettom, Edom Mannom a Annie Whitehead.
Je editorom publikácie Marc Atkins: Retrospekťíva.
Na Medzinárodnom festivale poézie Ars Poetica v Bratislave vystúpil dovedna dvakrát: v roku 2014 a v roku 2004.
Autor je taktiež nominantom Ars Poetica pre projekt Versopolis.
Básne Michela Delvilla v talianskom preklade Viviane Ciampi
Knižka vyšla v rámci projektu Versopolis a bola uvedená na 22. ročníku Medzinárodného festivalu poézie v Janove.
M. Delville na festivale poézie v Janove
Narodila sa v poľskej Vroclave, vyrastala v Poľsku a v Nemecku. Píše poéziu a prekladá. Je autorkou básnických zbierokkummerang (Kookbooks, Berlín, 2012) / gloomerang (New York, Argos Books 2014) a kleine grammaturgie (Urs Engeler/roughbooks, Solothurn, 2013). V súčasnosti žije na francúzskom vidieku a v Berlíne. V ostatnom čase sa venuje rozhlasovému umeniu.
Autorka je nominantkou Ars Poetica pre projekt Versopolis
Je autorom šiestich básnických zbierok, od deväťdesiatych rokov prekladá z poľskej, srbskej, chorvátskej a slovinskej literatúry poéziu, esejistiku a prózu – okrem erbových mien zo spomínaných literatúr (Konwicki, Gombrowicz, Miłosz, Kiš, Pekić, Tišma, Pavić, Kovač, Kocbek, Zajc, Šalamun ai.)...
... sa usiluje presadzovať aj výbery z aktuálnej tvorby a prezentovať výraznejšie autorské osobnosti (Świetlicki, Podsiadło, Foks, Machej, Dehnel, Albahari, Basara, Despotov, Debeljak, Zupan, Drndić atď.) Ako básnik bol niekoľkokrát hosťom aj na Medzinárodnom festivale poézie Ars Poetica.
Za svoju prekladateľskú tvorbu získal:
Cenu Zbigniewa Dominiaka (Lodž 2003) za preklady poľskej poézie,
Cenu ZAIKS za preklady z poľskej literatúry do slovenčiny (2011),
Cenu srbského P.E.N. klubu za preklady zo srbskej literatúry (2008),
Cenu Toneta Pretnara s titulom Ambasádor slovinskej literatúry (2015).
Hilda Doolittle (1886 – 1961) bola americká poetka, členka skupiny imaginistov...
je poetka a absolventka Ľubľanskej univerzity v odbore slovinský jazyk a všeobecná jazykoveda. Je autorkou básnických zbierok: V pliš (Do plyšu, 2004), Fizični rob (Fyzické ostrie, 2007), Repki (Chvosty, 2008), Nihaji (Oscilácie, 2009) a Na zobeh aluminij, na ustnicah kreda (Hliník na zuboch, krieda na perách, 2012). Za zbierku Tails (Chvosty)získala cenu Zlatý vták a bola nominovaná na cenu Veronika. Za knihu básní Hliník na zuboch, krieda na perách získala Jenkovu cenu, ktorú udeľuje Zväz slovinských spisovateľov. Hočevarovej básne boli preložené do angličtiny, poľštiny, hebrejčiny, maďarčiny a ďalších jazykov.
je básnik, novinár a vydavateľ. Jeho básne vyšli vo viacerých časopisoch a antológiách vrátane básnickej spomienky na frontových básnikov z čias prvej svetovej vojny, nazvanej 1914: Poetry Remembers (2014), ktorú redigovala súčasná poetka Carol Ann Duffy. Je autorom troch pamfletov: Next Year in Jerusalem (O rok v Jeruzaleme, 2004), The Great Unlearning (Veľké neučenie sa, 2009) a Waiting for the Flame (Čakanie na plameň, 2014). Jeho prvá básnická zbierka Turning (Otáčanie) vyšla v roku 2011. V roku 2014 vyšli vo vydavateľstve History Press Horovitzove spomienky na jeho dospievanie, nazvané A Thousand Laurie Lees.
pochádza z mestečka Birkenhead neďaleko Liverpoolu. Za zbierku pamfletov Feeding Fire (Kŕmenie ohňa, 2001) získala v roku 2002 Cenu Erica Gregoryho a jej prvá plnohodnotná zbierka Andraste’s Hair (Andrastine vlasy)bola nominovaná na Forwardovu cenu za najlepšiu prvotinu a na Cenu Glen Dimplex pre najlepších začínajúcich autorov.Svoju druhú zbierku nazvala Eliza and the Bear (Eliza a medveď, 2009). V roku 2014 získala doktorát za prácu Making Connections: The Work of the Local Poet (Vytváranie spojení: Tvorba miestnej poetky) na univerzite v Exeteri. O rok neskôr vydala zbierku Blood Child (Krvavé dieťa).
je básnik a prekladateľ žijúci vo Vilniuse. Vyštudoval anglický jazyk na Litovskej pedagogickej univerzite. Od roku 2007 publikuje básne časopisecky. Za svoju prvú knihu poézieVaikščiojimas kita ledo puse (Prechádzka po opačnej strane ľadu, 2009) získal Cenu Zigmasa Gaidamavičiusa-Gėlėho za najlepší básnický debut. Literárni kritici označujú Stankusa za jedného z najvýraznejších litovských básnikov. Jeho druhú básnickú zbierka Iš veidrodžio, už (Zo zrkadla, odzadu, 2014) označila odborná komisia v súťaži Kniha roka 2014 za jednu z piatich najlepších kníh poézie a vo februári 2015 ju vyhlásili za najlepšiu litovskú básnickú zbierku uplynulého roka.
je spisovateľka a performerka. Vyštudovala literatúru a jazykovedu, ako aj herectvo na Antverpskej univerzite, kde v súčasnosti vyučuje. V roku 2011 jej v amsterdamskom vydavateľstve Querido vyšla prvá zbierka poézie Ik ben mogelijk (Som možná), ktorá získala cenu Vrouw Debuut za najlepší ženský básnický debut. V roku 2014 jej vyšla básnická zbierka Wij zijn evenwijdig (Sme rovnobežky), ktorú možno čítať ako zbierku poézie, rozvetvený príbeh, alebo zbierku smutných anekdot. Autorka sa venuje výskumu tvorivých postupov javiskového stvárnenia poézie.
"Iba tí, čo sa neboja zájsť za hranice, môžu zistiť, kam až sa dá zájsť."
T. S. Eliot
povolaním a vzdelaním architektka, dlhoročnou pedagogickou prácou získala dôverný vzťah ku svetu detskej fantázie.
Žije a tvorí v Bratislave.
Glória, myška zo sídliska, Riekanky
Vyštudovala odbor filozofia – slovenský jazyk a literatúra. Pôsobí ako literárna historička, pravidelne sa venuje reflexii súčasnej slovenskej prózy. Pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Je autorkou monografie Fenomén Vajanský (2010), editorkou viacerých literárnovedných zborníkov a výberov zo slovenskej prózy 19. storočia. Je členkou redakcie časopisu Romboid.
Poetka Julieta Valero patrí k pozoruhodným zjavom na súčasnej španielskej kultúrnej scéne. Debutovala zbierkou básní Oltár stojatých dní (Altar de los días parados, 2003), za ktorou nasledovali zbierky Ťažko ranení (Los heridos graves, 2005), Autorstvo (Autoría, 2010) a Čo sa týka (Que concierne, 2015). Za svoje knihy získala viacero literárnych ocenení, medzi nimi aj prestížnu cenu Premio Ausiás March. Slovenskému publiku sa predstavila aj na medzinárodnom festivale poézie Ars Poetica 2012.
Narodila sa v Berlíne. Vyštudovala chémiu, germanistiku a dejiny umenia na Technickej univerzite v Berlíne. Od roku 1992 bola redaktorkou a vydavateľkou, viedla rôzne semináre na Univerzite aplikovaných vied v Hannoveri a podpísala sa pod viaceré literárne a interdisciplinárne projekty. Ako recenzentka prispievala aj do Financial Times Deutschland.
Je autorkou básnických zbierok Poprekrúcaný rozklad. 15 výhnivok. (umverkehrte zertrümmerung. 15 merzetten, Carl-Walter Kottnik, 2015) Gordický raj (Gordisches Paradies. Gedichte, Hanser Berlin Verlag, 2014), Pred búrkou (Vor dem Wetter. Gedichte, Luftschacht Verlag, 2009), Kniha básní na čítanie „so sebou" č. 67 (Mitlesebuch Nr. 67. Gedichte, Aphaia-Verlag, 2006), Okolie oka (Die Umgebung des Auges. Gedichte, musilmuseum-literatour druckwerk Nr.1, 2004), Neeuklidovská cesta (Nichteuklidische Reise. Gedichte, Bonsai-typ Art Verlag, 1998) a Ráno modré zviera (Morgen Blaues Tier. Gedichte, Zu Klampen Verlag, 1997), ako aj viacerých próz, článkov a recenzií. Ako vydavateľka publikovala zbierky poézie, prózu, ale aj antológie stredoeurópskej literatúry. Venuje sa aj umeleckému prekladu diel autorov ako John Ashbery, Peter Gizzi či Chirikure Chirikure. Slovenskému publiku sa Sylvia Geist predstavila po prvý raz na medzinárodnom festivale poézie Ars Poetica 2006. V slovenskom preklade Martiny Strakovej vyšla autorke básnická zbierka Ráno modré zviera a iné básne (Ars Poetica, 2017).
Sylvia Geist
(grafický dizajn Lívia Kožušková)
2018
Renate Aichinger (A),
Kathrin Schmidt (D)
2017
Sylvia Geist (D),
Nora Gomringer & Philipp Scholz (D)
2016
Dirk Hülstrunk (D)
2015
Augusta Laar (D)
2014
Simone Kornappel (D), Dagmara Kraus (D)
Dalibor Marković (D)
2013
Gerhard Falkner (D), Heike Fiedler (CH)
Hans Thill (D)
2012
Andrea Grill (A), Marija Ivanović (A)
2011
Michael Donhauser (A), Tristan Marquardt (CH)
Daniela Seel (D), Stefan Schmitzer (A)
Tom Schulz (D)
2010
Claudia Gabler (D), Matthias Göritz (D)
Ilse Kilic (A), Fritz Widhalm (A)
Hansjörg Zauner (A)
2009
Martin Amanshauser (A), Sonja Harter (A)
Marion Poschmann (D), Jan Wagner (D)
2008
Christian Futscher (A), Andreas Neumeister (D)
Marcus Poettler (A), Robert Prosser (A),
Arne Rautenberg (D), Anja Uter (D)
2007
Margret Kreidl (A), Monika Rinck (D)
2006
Sabine Eschgfäller (2006, A/I), Kersten Flenter (D)
Sylvia Geist (D), Xóchil A. Schütz (D)
2005
Wolfgang Kühn (A), Uljana Wolf (D)
2004
Christine Huber (A), Hendrik Jackson (D)
Jan Koneffke (D), Sabina Naef (A)
Lale Rodgarkia-Dara (A)
2003
Helwig Brunner (A), Alexander Dunst (A)
*
Henri Michaux (1899 – 1984) je jednou z najvýznamnejších osobností európskeho moderného umenia. Ako umelec v plnom zmysle slova nezohráva dôležitú úlohu len v rámci literatúry, ale súčasne sa predstavuje aj ako maliar, esejista, filozof a cestovateľ. Francúzska literárna kritika radí Michauxovo literárne dielo k surrealizmu alebo k poézii „reálnej imaginácie“, ktorej predstaviteľmi sú napr. Perce, Jouve, Reverdy, René Char, Péret, Césaire, Francis Ponge a iní.
Na tom, že sa Michauxovo meno vyskytuje v spoločnosti francúzskych literátov, nie je nič výnimočné, ak vezmeme do úvahy jeho belgický pôvod. Keďže väčšiu časť svojho života autor prežil vo Francúzsku, kde aj vytvoril celé svoje dielo, veľmi dobre sa integroval, rovnako ako iní belgickí autori (Crommelynck, Simenon, Ghelderode), do literatúry francúzskej. To však nepopiera skutočnosť, že Henri Michaux je považovaný za predstaviteľa oboch literatúr.
Na Slovensku je Henri Michaux známy najmä ako básnik, a to prostredníctvom prekladov Jozefa Mihalkoviča, ktoré striedmo vychádzali v novinách a časopisoch v roku 1968. Jeho dielo sa začalo mierne oživovať až v deväťdesiatych rokoch. Ak premýšľame o Michauxovom diele, emblematické pre jeho tvorbu sa zdá cestovanie. Motív cestovania je rovnako dôležitý pre jeho osobnosť ako i vnútorný svet. Autor cestuje, aby našiel novú poéziu, nové maliarstvo, nové svety, a to pomocou ciest skutočných i imaginárnych. Autor vytvára nové literárne žánre (fúzia medzi poéziou a prózou), používa osobité štýly ako aj vyjadrovacie prostriedky.
afgags
Revue svetovej literatúry 4/66...s poéziou Ingeborg Bachmann
V júni pred 150 rokmi sa narodil laureát Nobelovej ceny William Butler Yeats. Súčasný írsky básnik Nick Laird analyzuje Yeatsov jedinečný štýl čítania a opisuje výzvy prednesu poézie. Článok v anglickom jazyku si môžete prečítať na www.bbc.com.
je predstaviteľkou mladšej strednej generácie bulharských poetiek. Pochádza z čiernomorskej oblasti, narodila sa vo Varne. Na Univerzite svätého Klimenta Ochridského v Sofii vyštudovala slovanskú filológiu s profilovým predmetom český jazyk a literatúra a francúzštinu. Je dvojnásobnou držiteľkou Ceny Grigora Lenkova za preklad básní Kateřiny Rudčenkovej, Radka Malého a Radka Friedricha a Ceny Zväzu bulharských prekladateľov za najlepší preklad bulharskej literatúry do cudzieho jazyka za rok 2017.
Od roku 2006 pôsobila v Prahe, kde absolvovala doktorandské štúdium na Karlovej univerzite. Dizertačnú prácu z oblasti literárnej komparatistiky obhájila a titul PhD. získala roku 2011. To sa už systematicky venovala prekladaniu českej literatúry. Čoskoro ju však životné okolnosti zaviali na Slovensko, kde našla ďalšie uplatnenie. V rokoch 2012 až 2016 vyučovala francúzštinu, umenie a kultúru na gymnáziu v Malackách. Povahou je tak trocha svetobežníčka, čo sa aj tematicky prejavuje v jej básňach, a tak v súčasnosti žije v Londýne. Je autorkou dvoch básnických zbierok – Pozvanie k otcovstvu (orig. Pokana za bašta, 2012) a Abeceda túžob (orig. Azbuka na želanijata, 2016).
Slovenským čitateľom sa predstavila aj na festivale Ars Poetica 2013.
Poetka, esejistka, prekladateľka a poetologička Zhao Si / Čao S' 赵四, pôvodným menom pôvodným menom Čao Č'-fang 赵志方, je autorkou troch básnických zbierok: Biela vrana (2005), Kto hľadá zlato v piesku (básne v próze, 2005), Zmiznutia a návraty: 2009 – 2014, Nové básne (2015).
Jej básne boli preložené do angličtiny, francúzštiny, španielčiny, nemčiny, ruštiny, arabčiny, poľštiny, slovinčiny, bulharčiny, arménčiny a macedónčiny a publikované v literárnych časopisoch. Čao S' preložila dve antológie básní slovinského autora Tomaža Šalamuna: Veža z bledomodrých podušiek (2014), Obrovské vriace ústa slnka (2015), zbierku poľského básnika Dariusza Tomasza Lebiodu Tieň večnosti (2015, pripravuje sa), báseň Vladimíra Holana Noc s Hamletem (2016, pripravuje sa) a výber z básnickej a esejistickej tvorby Harta Crana, Harolda Brooma, Teda Hughesa, Tima Lilburna, Roberta Hassa, Jona Cooka, Mikhaila N. Epsteina a iných. Ako poetologička publikovala viac ako 30 odborných článkov a recenzií vo svetovo uznávaných čínskych literárnych časopisoch, ako sú Contemporary Foreign Literature, Foreign Literature Bi-Monthly, Foreign Literatures Quarterly, Theoretical Studies In Literature and Art.
V súčasnosti pôsobí ako redaktorka časopisu Poetické periodikum,ktorý je hlavným časopisom Asociácie čínskych spisovateľov, a zároveň ako šéfredaktorka prestížnej knižnej série Súčasná prekladová poézia. Je členkou redakčnej rady francúzskeho viacjazyčného internetového časopisu Levure littéraire. Zúčastnila sa na 2. medzinárodnom festivale poézie pri Čchingchajskom jazere (2009), 35. novembrovom medzinárodnom festivale poézie v Poznani v Poľsku (2012), 28. medzinárodnom literárnom festivale vo Vilenici v Slovinsku (2013), 53. ročníku Večerov poézie v Struge v Macedónsku (2014) a zúčastní sa na 33. ročníku festivalu poézie Trois-Rivieres v Quebecu v Kanade (2017). Získala Cenu Marie Konopnickej (2012) za preklad poľskej poézie a Medzinárodnú cenu za poéziu v čínskom jazyku (Cena za výnimočnosť, 2013). Žije v Pekingu.
Slovenskému publiku sa predstavila na festivale Ars Petica 2015.
bol jedným z najosobitejších básnikov–konkrétistov Trnavskej skupiny a reprezentantom nového pohybu v slovenskej poézii šesťdesiatych rokov. Napísal niekoľko básnických zbierok, napr. debutovú zbierku Svadobná cesta (1961) či Apokryfy (1969), a preložil nemálo diel od vplyvných básnikov, akými boli napríklad Béranger, Rimbaud či Neruda.
Viac info na litcentrum.sk
Vyštudovala kulturológiu, neskôr získala štipendiá na popredných nemeckých univerzitách a doktorát v odbore Dejiny filozofie. Venuje sa písaniu poézie, maľbe a taktiež umeleckému prekladu z nemčiny a angličtiny. Už šiesty rok vedie workshop kreatívneho písania Prines svoju báseň, ktorý ponúka program medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica. Debutovala básnickou zbierkou Pohľadnice z neviditeľných miest (Ars Poetica, 2019), za ktorú jej bolo udelené medzinárodné ocenenie The Bridges of Struga Award. Autorka žije a tvorí v Bratislave.
Pohľadnice z neviditeľných miest, básnický debut autorky
Autorka je nominantou festivalu Ars Poetica pre projekt Versopolis.
Bibliothek Deutschsprachiger Gedichte XV, XVI, XVII, XVIII, XIX
V internetovom literárnom štvrťročníku:
http://levurelitteraire.com/martina-strakova/
s&gw
Ars Poetica
Korešpondenčná adresa:
Vlčie hrdlo 5, 82107, Bratislava
Sídlo:
Vlčkova 18, 811 04, Bratislava 1
E-mail:
info@arspoetica.sk
2021 Ars Poetica (Slovensko). Obsah podlieha autorskému právu.
